Psík na retiazke červenej, pani v bielej blúzke,
chlapík v nohaviciach nedorastených, dieťa ružové,
obchod, pošta, kiosky...
také to bežné bežno kráčajúce,
a tam v diaľave hlavy padajú, i tu na blízku pošpinené sú.
Inak, no možno v dlhej agónii, kde by prijali i hlavu zoťatú.
Čím nás to kŕmia, čim sme živení?
Ovládajúc strachom, nie všetci sme tam lapení.
No cítiac a vidiac, i tak bolestiví.
Tu a tam rana z východu, čo udrie si cez éter do teba,
no i na blízku, smrad, čo štípe do nosa, v tele mocnom.
I tá práca, otrokom nebyť.
Kdesi dávno som hľadala to, čo význam slobody jest,
stratila sa kdesi v púpavách... či lekná to boli?
Či ruky matkine? Či tie smradľavé?
Či sama som to bola?
Tam v diaľavách počujem šuchot v páperí,
v rákosí ukrytom, príroda slobodou krutá i milá,
streľba, mocnosť, hrátka sladkohorká,
kto len teba do krídiel zahalí.
Či bláznivé je snívať sen, či nepoznať hranice,
oko vtieravé kĺže po éteri,
náplasť nepoznaná... smiech v povetrí.
I úsmev, čo rany skrýva.. i plač, čo ich rozihráva.
Kde tú kyselinu na nás nabrali?
A či zásadití sme dosť?
Nie, nie som tu ako hosť..
Hoc, v povetrí bláznivom ma brali.
I matky, čo plačú nad dieťaťom mŕtvym,
nech sú rovnako bázlivé, ako tie, čo ich vidia tak, hoc žijú.
Smrť rovná životu je... tu a teraz s nami podáva si ruky.
Bárs slepým vykúpením, či statusom obstojným.
Tu a tam.. všetko s nami plynie. Všetkým a ničím sme,
bez toho, bolesť vo dne skrytá, v noci netopier.
či vína bude dosť....
viniť netreba nikoho, na čo trýzniť kosť.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára