XXVII

Prelet krídiel netopierích, šum v éteri,

tichá a pokojná noc ich do premenlivosti zahalí.

Čierne blany rozpínavé.

Červeňou mi tu ležíš, ničomu a nikomu nepatriaci,

tichý dych a telo Apolóna,

nahé a predsa oblečené,

len čiernymi krídlami zahalené.

Páľava sviec pohráva sa s odleskami.

Mocná túžba či pud s prítomnosťou zviazaný.

Len hodiny plynúce, minúty odbíjajúce,

sekundy rátajúce tvoj pokojný dych.

Malé mesto bytostí o dvoch neznámych.

Milenka voľne v žiari pohodená,

telá sťa by vlaky mihotavé, vo svojej zašlej sláve,

križovatky spájajúce.

Už si ma do krídiel zahalil, za pazúr vzal,

obnažené poškvrnenie v prítmí zanechané.