VII

Nemí služobníci núkajú mi svoju tvár, ruky naťahujú ku mne,

akokoľvek znejú ich dlane, či plameňom ihravým, či vetrom šľahavým,
dažďom kropiacim moju tvár, len dlane sú to.

Dlane, čo samé nevedia, čo činia, či spália, či  mrazia,

ale neohrejú. Pár takých dlaní vystiera ku mne svoje rytiny,

čo križujú sa s blúdivými krivkami úpadku večera.

Nie lepšia chcem byť, nie horšia tiež. Som kým a čím som,

občas tým a čím, čo s tebou by plynulo v dlani.

Hoc naše dlane slobodou plynú, lampáš cestou dohorí.

Mesiac v splne chladivým ohňom ich rozhorí, telo, či pláň,

putujú dvaja milenci v odlesku jeho mihotavých brán.

Dlaň v dlani vsunutá, slepej vedme v tvár.

I pokoj na hladine, kde zmočím svoju dlaň,
realita s prúdom v pozadí, iný svet vynára sa na dlani.
Chytajú ma za ruku, žiara i klam.
Rytina nová v čiaru časom bledú sa premení.