XXVIII

Pokojná priateľka noc, s tebou plyniem v chamtivom povetrí,

čo zdráha sa zaviať chladným vánkom omamným.

Na milého čakám, kde kroky jeho v koľajniciach kolíšu sa,

Občas rada by som vedieť chcela, s kým podáva si srdce i dlaň.

Nie spev o láske, ani rana nezahojená, šedivosť stmievania,

len tma i tak svetlom prežiarená, len duša v éteri.

Z diaľav počujem jeho smiech, i vravu, čo so mnou nechodí.

Koľko topánok obúva si, ale len jedny nosí.

Tu vyzúva si ich, v rytme noci, opar šialený vôkol nás plynie,

nie v topánkach, no v úchytku slobody, čo sa na pleciach nosí.

Nemý to sluha, či pán, kto koho v pokojnom ošiali vzal,

a kto koho vzal v poryve pod rúchom priateľky noci?

Vlny ticho narážajú o stožiar, miesto, kde si len ty a ona.

Tichý smiech námorníkov, čo dolieha z putiky v zátoke,

rum a sviece, ihrajúce vo vode svoj podmanivý ston,

lákajúc zabudnúť na prívaly vĺn, i mäso smradľavé.

Tu a tam, v prístave, voda členky obmýva, svoje nosí i odnáša,

bez opýtania, bez výzvy, sťa by chceli ju masy ovládať.

Šťastné to chvíle okamihu, kedy teplo do žíl v prístave prináša,
 milý môj... sťa slastná slaná oliva z koláča.

Tu ďaleké i blízke chvíle pri skle prežiarenom sviecami

svoje príbehy tajomná noc skryto odnáša,

len mlčky nasaje ich do útrob svojich, brašňa to prekrásna.

V bezpečí nesie všetky tajomstvá naše, i pojednávania o svete.

Žeby jej ventilácia znela v prílivoch potápajúcich ostrovy?

Či lávu prebúdza pod tlakom ich sily?

Či zem sa trasie, keď nárekov má dosť?

Či slanosť sĺz, či smiech úst, narušuje jej kolobeh?

Tu a tam, pod rytmom koľajníc, nejedna priateľkou ti bola,

je a bude, kolomaž voňavá, čím by bez nás bola...

ticho a tma.. len v súvislosti zábleskov žije.

Tak ako my, s ohňom i vodou, zemou i vzduchom.

Nič nie je oddeliteľné od tej krásy, ani od bolesti,

ktorá povznáša časom, čo veličinou jest,

čo mantinelom, ktorý sme si vytvorili.

Tu slaná kvapka z prístavu otiera sa mi o pery.

Napiť sa chcem.. nie rumu, nie vína,
hoc aj to má svoje čaro...čo pretína chuť slanú.

Tenký šat, biely a čistý, ako plátno nového príbehu.

Tu a tam, nasáva i blato, i smrť bytostí.

Pojednávanie o tomto svete, aký bol, je a bude,

a my v ňom, v diaľavách zranení, no stále čosi pokúša

odhryznúť si z olivového koláča.

Tak dajme im ho. Dajme nám ho.

Blikoce mi lampa pod oknom, ticho a vetrík nechodí,

pokojne sa na koľajach uspávajú bytostii v tichosti noci,

a my, hoc tichí sme, pripíjam v prístave na básne,

a na ilúzie noci.