VIII

Akákoľvek vnímaná som, kým, či čím sa zdám byť,

pochabé by bolo chcieť obsiahnuť ma celú.

Cestou hrboľatou i láskavou, sama vynáram svoje zákutia nepoznané,
kde prekvapená ostávam stáť.

Na chvíľu, na moment, kým a čim všetkým som?

Mnohým, ale kam až siaha moje nekonečno,

či konečné je pod šírou oblohou, nekonečným vesmírom?

Či aj ten konečný je?

Možno.. ale tak nekonečno konečná v nepoznaní i ja plyniem.

I steblá trávy vo vetre vejúce zdajú sa byť vo svojom pohybe nekonečné.
Zeleňou sprvu v rôznych odtieňoch mecú sa.

Zavrieš oči, okamih čo slnka tvár poláskaná na nich zanechá svoje stopy žltkavé,
kým hniloba hnedkastá nepoddá si ich telá.
Tie vo večnosti opäť budú plynúť, látkami v zemi plynúce, dávajúce život entitám.

I my tak ležať budeme, holé nebo nad nami, nekonečnosť v pozadí.

I voda v koryte zdá sa vo svojom plynutí nekonečná,
hoc niekedy sila jej stratená je, keď mocné sucho oprie sa,

či ľudský čin zmení jej tok. No tam, v hĺbke stále je, pod zemou,
v kolobehu vášnivom, kedy s nebom bozky dáva si.

Mračná mohutné vracajú jej silu, ako i nám naše živly.

I my tam ležať budeme, tečúca vlaha pred nami,
skrytí v rannom  vlhkom papradí.

I zem, vlhká, čí suchá, čo schová naše útroby,
plynie vekmi vekov, premenlivá, len podstata ponechaná vo večnosti.

Obnoviteľná sila, mocný zdroj,
čo zároveň s pokorou sa skláňa v posmešku skrytom,
keď nepochopená je jej sila.

Či červy zmietajú sa v nej, či v nás, bolesť pretkaná,

vo večnosti strácajú sa, dočasne pominuteľné, sťa mráz.

I tam ležať budeme, pod telami životom iným zmietaní,

nad nami vesmír, nekonečnosť na dlani.

Ľahni si so mnou do trávy, v diaľave majestátny zvon,
s cvrčkami koncert len pre nás zahrali.

Nebo plné hviezd o chvíľu nekonečnosť otvorí.

Za ruku ma drž. Šuchot lístia i spev stebiel, do uší sa zaborí.

Nechci poznať moju nekonečnosť, i tvoja je skrytá v páperí.

Ohnivá žiara končí pre dnes svoju púť, v tme zahalené telá sa túžia k sebe privinúť.
Nekonečno konečné v nemom priznaní.