XXX

Tak ako oheň, čo prejavuje sa a mizne medzi všetkým

a všetkým vo všetkom žiari, skrytý a nepoznaný,

tak i ty plynieš medzi mojimi dlaňami, sťa žiara neviditeľná,

bez interakcie s inou podstatou, len tichý ston.

Krídlami občas nemotorne narábaš, hoc si mocný a pohyblivý.

V nemotornosti tvojej zachvátil si moje živly, v obmenách nespútaný.

Pohane sa staviaš mocným plameňom, silou akou aj ty svetlom sebe si,

mihotavým  plameňom  i mne do zatúlaných šľapají svietiš.

Krídla vetra ihrajú sa, či rozdúchať, či spáliť spoznané treba.

Strážca i svetlo, ostrosť pazúra i neha teplých dlaní.

Tak ako voda, čo tvorí živočíchy, plodivosť bytostí,

dážď kropiaci život na zemi, očista i sviatosť v chráme,

tak i ja plyniem medzi tvojimi dlaňami, sťa vlna chlácholivá,

v pôvode vecí živel starý, Hesiod do rúk ho s úctou  bral.

Vlnami občas nemotorne ohne hasím, i pohlcujem zem.

V nemotornosti svojej zo živlov vytvoriť dielo chcem.

Mág, čo moreplavcom je, zažíva vlny a prúdy,

náš smer, pre obyčajného pútnika neviditeľné body,

oheň v rukách a voda pod nohami, slaný vietor na tvári,

hľadajúc zem, kde voda cez sklo v ihravých odleskoch ohňa zažiari.

Tak ako v rýdzej abstrakcii, kde už nič nejde ubrať, živly sú,

konečnosť v nekonečnom  priestore, vzdialenosť v blízkosti,

neosvetľujúci svit i hrejivé svetlo, bezčasový okamih.

Tak i hry živlov, s nami v odlesku i temnote nocí i dní,

dielom samotným  v nekonečnosti, oheň i voda sú.

V nemotornosti našej snáď nespálené a neutopené ostanú.