III

Hej, Miláčik, prázdny vo vnútri, hoc ohňom sálaš,

či to len zapálená žiara nemého služobníka, čo ho pod závojom dymu skrývaš?

Čo mi chceš dať, ak vôbec chceš?

Oči iskrivé, pohľad temný, úsmev Mefistov plášť odhalí.

Ak chceš, dotýkaj sa ma, spaľuj, onanuj pri mne,

odhoď nehu i zášť. Slobodu plyň s telom mojím,

dušou nahou, pazúry zatínaj.

Kde hrdinovia sa pobrali, vo veľkej koži, či veľká im je,

že v nej sú stratení?

Jeden malý leží pri mne, vypľuje ti i uhlík na chrbát.

No skús nocou sa túlať, myšlienkou vlastnou byť,

i vnútrom neprijateľným, tak ma spáľ.

Samotný oheň je živel, nie to, čo s ním porábaš.

Nahá hruď zmietajúca sa v povetrí horúcom,

sám si ohňom, no neostaň sám. Tam...

Nemám strach.. iného sa bojím.

Dýchaj, všetko okolo seba, i mňa dýchaj,

nozdry rozpálené, drak čo domov hľadá.

Ruku láskavú, čo splynula by s neskroteným,

čo sám krotíš na úkor podstaty svojej.

Ak oheň nespáli ma, vo vode poplyniem,

čo uhasila oheň tvoj, Miláčik.

Blažené to ilúzie o šťastí.

Tak ma roztrhaj na kusy.. či nehou ďalej budeš?

Cítim, ako si ma rezal, v žiare zapálenej.

Uhlíky letmo už tancujú, nepáli ma nič.

V pokoji čakám na prízrak noci, čo odhalí nemotu sŕdc.

Hviezda na nebi, skalpel ostrý odhalí, nebom sa prevalí,

končiac v divnosti duší.

Hruď ako mesiac, čo pod záštitou plnosti stúpa a klesá,

plní sa i prázdny býva.

Na otlak nestúpaj mi, poslucháčom buď, hoc i temným,

tak rozbi tú gitaru, čo rozladené struny má.

Prázdnota taký divný symbol očistca, čo ním nie je.

Sám sa pýtaj, čo a kde je.

Prepojené laná, i ohavná púť.. v kráse zažiarená, sama,

ruka v ruke poplynúť. Komáre, čo cicajú krv,

teplo na hrudi, ošiaľ v páperí.

V závere, ticho prosté zažiari.