II

Pochabosť dvoch duší na posteľ mi sadá,

večerným spevom vtáctva v stromoch privítaná.

Kosti z vápnika, koža obalená, telo na telo vinie sa sťa liana.

Zrak do diaľky v nemote hľadí,
milenka s plynúcou vášňou chveje sa v perinách,
milenec v cudzom opojení.

Dym ako voda steká po hánkach, čo láskali ju.

Teraz v nemote plynúc, ona a on, v éteri rozpínaví,

teraz v nemote plynúc, ona a on, v tichosti osamelí,

teraz v nemote plynúc, ona a on, úsmev nepriznaný.

Chvíľami ohýbala sa ako vŕby prút pod dlaňami,

dlane čo opantali jej zvráskavené poddajné telo,

telo čo duša ním zmieta zvrátenými chvíľami.

Slastná triaška doznela s príchodom noci,

Mozgomiešny lalok, synapsie, zákutia karfiolu,

či duša koho má v moci? Smiešna otázka...

Pochabosť dvoch duší v éteri plynie,

žiadne sirény neznejú, hoc mali by.

S nemotou úst v nočnom nemom výkriku opojení.