I

Ak existuje príčina a následok, karmou zvaní služobníci,

tu na zemi, po ktorej kráčam, vo vzduchu, ktorý dýcham,

v bolesti pokrkvaných žíl i v kráse bežných dní,

vo vlne, čo otupí ostré hrany tvrdých skál,

v miznúcom dyme z tabaku v slnečných lúčoch,

i v blyšťavom odlesku mesiaca v zreničkách...

Ak existuje energia, vlákna prepojené tichým prelúdiom,

v mihotavom svetle chorých zhrdzavených lámp,

medzi koncami dvoch prstov, modrá žiara,

v šarlátovom písmene vyrytom na hrudi,

v ohnivom blesku zarývajúcom svoj oštep do zeme,

i v každom strome, vode, kameni ukrytá...

Ak  existuje ilúzia i realita, bez seba ničím súc si,

v slovách, čo trieštia sa medzi ich pažami,

v úsmeve dospelej ženy  za potlačenými slzami,

tu, pod perinou, v tme skryté bdejú či spia,

v objatí mileniek milencov úctu a česť z pier skúsia,

i na dlážke, čistá, či špinavá je...

Ak... prečo sa od mojej viery slepo odvraciaš a mraštíš tvár,

vynímajúc ma z reality a vkladajúc ma do ilúzie,

sťa odraz tieňmi pokrivený nocou spoza škár.

Už nie je žiadna bolesť, čo by pretvorila moju tvár.

Už nie sú žiadne ruky, čo by potrhali moje srdce.

Už nie je žiadne srdce, čo by dalo svetlo mojim temnotám.

Už nie je nič, pred čím slepá by som bola.

Sama srdcu svietim na cestu, sťa stožiar so svetlom meňavým.

Sama ho chytám do svojich rúk, sťa pokojnú bárku na mori.

Som si stožiarom, svetlom i morom, bárka čo sem tam prístav opustí.

Vetrom ošľahaným, čo moje svetlo rozhojdáva, i tým som si.

Ty námorníkom nocou prichodiacim, čo v bárke sa povozí,

svetlo rozihrané v odlesku vĺn z majáku nám posvieti.

Na cestu tam... či aj späť.

Odvážne tvrdiť, že poznáš odpoveď,

hoc je tvojou ilúziou čo v realitu premeníš.