Puklina tmavá, živlom otvorená, mocná sila neviditeľná,
ťaháš ma k sebe, ruky ku mne plamenné dvíhaš.
Kto si, tvár, čo i za zavretými očami blčia jej oči.
Silné údery tepu v temnote, hudba nepozemská.
Skrývaš v sebe horskú pláň, ľudskou nohou nepoznačenú,
praskot starých stromov, vetrom i ohňom ošľahaných,
mesiac vo vode, slnko za bralami nevyjdené.
Skalu vlhkú, slzami i bolesťou bytostí kropenú .
Kde ste boli, ruky kolísavé, keď trhali ma na kusy.
Časti mojej duše teraz v podzemí skryté sú,
uhoľnaté koláče, trpko sladké i horké.
Celú ma volajú, na pekáč, ruky plamenné, oči blčiace.
Vôňou po vanilke obmäkčiť ťa treba?
Ukázať ti to čaro krás, kroky moje blúdivé v rákosí?
Či slnečný lúč v lenivom ráne bijúcom do očí?
Tvár temná, odraz mojej duše, náhlivé kroky máš.
Kone čierne, srsť sťa eben leskom vyleštená,
neviditeľný koč už ťahajú, pre mňa.
Pod dupotom kopýt nárek všetkých bytostí.
Nie však nimi spôsobený. Len ozvena to do rytmu sa dvíha.
Sladká agónia, sestra moja i priateľ dlhoveký.
Kde sa anjeli podeli, v radosti zatratení.
Sviec plameň, ako tvoje oči, nemá tvár, blčiace oči.
Červeň z vína, miazga ohnivá, zlíž si ju sama.
Vezmi si ma celú, hoc duša moja nikomu nepatrí.
Ruky tvoje, hnáty obnažené, kosti nahé, tvoja som.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára