IX

Svetlá, občas mihotavé, za oknom sviece starých lámp,
vzdych, mocná kopija blesku pretína dej.

Či maličkí sme tam, za oknami, s veľkými príbehmi,

uprostred tmy, nebo prežiarené, špina v duši umiera.

Silou dažďa zmýva jej starý šať, kožou vlhkou sa prediera.

Ohnivá čiara bielu hustú oponu vyšíva, stojím pred tebou nahá,
celou silou priama mokrá spúšť moje póry obmýva.

Až zaboríš do mňa svoje dlane, nech špina s tebou nehrá sa.

Až opäť napiješ sa z mojich pier, čerstvý vietor zavanie tvojimi údmi,
plameň tvoj osvieži vlhká kvapka blýskavá.

Dýchať ma budeš, sťa omamný vzduch po daždi,

hoc zlomocný priateľ pošpiniť nechá naše kroky.

Čokoľvek cítiť budeš, len dýchaj vo mne odpoveď.

Nechaj blesky znieť, naše živly oheň vo vode,

príbehy za oknami, mihot divadla sviec na tele.

Nahá tu ležím, ako som, nedokonale dokonalá, ako sa cítiš?

Hrmot za oknami, hrmotom v srdci občas zaznieva.

Či to len ilúzia obáv  topiacich sa v útrobách.

Keď doma nie som, či ty, zaklop na dvere, otvoria sa,

i búrka len dažďom v osviežení ostane na perách.

Tancuj so mnou, v daždi, pod bleskami, i s bleskom v nás,

žiara v ňom skrytá, čo plynie pred oponou, poddajný  plaz,

za oknami, príbeh konopný, dve telá, duše čudesné.

Cícerky miazgy na dlaniach lepkavé, olejové dúhy v kaluži,

plameňom blýskavým nespálené, voňavá noc na duši.

Staré odviate je vetrom v korunách mocných vetiev,

len kropaje špinu na dlážku krivú do škár kvapkajú,

či nasaje sa do podrážok a bude putovať riečiskom zas.

Či mocnejšiu búrku to chce v nás?

Dýchať ťa budem, netreba mi dôvod, keď dôvodom si ty.

Perie tvoje ohnivé, skryť by som sa rada.

Či už čistá, či špinavá, hoc moja duša občas odvráva,

pod záštitou strachu.

Hoc občas i nahráva, a steká a plynie, ako rieka chátravá.

I ako prameň, dažďom obdarený.

Tu idem opäť, znova plyniem a tečiem, ostré hrany obmývam.

Bez hrdosti, ale s pokorou, dýcham ťa a ty dýchaj mňa,

ako všetko okolo nás. I viac.

Nech nemusím viť ako môj totemový vlk na mesiac.