XIII

Ilúzia spomienok, vytesnená a dokreslená realita.

Vidíš tu žiaru na vode, kde sme spolu stáli pri lávke zradnej?

Zmok vycerený svoje ruky vzpína k nej, úder tepu stráca sa v tme.

Temno tvoje v hladine temnej sa odráža, žiarou zaplavené.

Tisnú sa prsty v prstoch,  odraz samého sám sa ľaká.

Vidíš moje plavé vlasy vo vetre nočnou meluzínou pretkané?

Veterný démon svojím dychom plazí sa pomedzi ne.

Tvár nehybná týči sa k nemu, z líc si berie všetok strach.

Tisnú sa dlane v dlaniach, v očiach diaľava pokojná.

Vidíš tie čierne krídla medzi konármi mesiacom ožiarené?

Chors tam nad jazerom oblizuje šľahúňmi dve duše.

Rozpálené telá zimou chladené, havran čiernymi krídlami halí.

Tisnú sa telo na telo, dve duše v tmavom opojení.

Vidíš moje srdce naložené vo víne opaleskujúcom v žiare sviec?

Sladká krv lepkavá sťa miazga v jazvách stekajúca v útrobách.

Temno moje v hladine červenej sa odráža, tmou pohltené.

Tisnú sa pery na pery, dva jazyky čo lížu svoju slasť.

Spomienky sťa príbeh mystický, nevytesnený a nedokreslený.