XI

Mohla by som čakať, ale na čo, keď všetko plynie okolo mňa,

zvony bijúce, čas ničím je, len uzlíkom samozvaným na slučke lana,

ktoré vedome si obkrúcajú bytosti okolo tepny miznúceho blaha.

Stretania i lúčenia, časom neplynúce, len v mysli strádajúce.

Okamihy miznúce i stávajúce, ako piliere časom ošľahané stoja tu,

prvé ochutnanie šťavy z pier, nad nami v tme skrytý netopier.

Dotyk nehy i smiech v opojení, slastné víno zradné je.

Mohla by som spievať, ale načo, keď meluzína vo vlasoch rozpovie príbeh.

Koľaje sťa rovnobežky, kolomaž i veky zastarané, predsa nový dej,

pohyb vetra zastal na okamih, ilúzia času, objímaj ma len.

Vo vozni, v posteli, v éteri, všade tvoja som, bezčasový blen,

i keď láskou prerastený, kto komu je parazitom, čas ako sen.

Mohla by som rozprávať, o mori, o horách, o skalách, o láske,

rozprávkar s mihotavým pohybom zreničiek, knôt sviece dohára.

Dym plynie, noc tmavá, dám ti napiť z môjho pohára.

I z úst púšťou občas vyprahnutých, i z duše ako z jazera.

Hodiny plynú, čas odsýpa svoju púť, dovoľ mi k tebe sa privinúť,

liana  stromoradím vekom zvráskaveným, sťa nová miazga neustále plynie,

slučke času na smiech... či čary, či vek?

Och, mohla by som kolobehom zvať tento príbeh ...