XXII

Dala by som ti svoje básne, dušu ukrytú pod záštitu slov, keby som smela.

Avšak pohltila ich noc, tma, ktorá mi obopína hnáty môjho strádajúceho tela.

Bytosti túžobne rozpálenej, nocou pohltenej, v hodinách večných plynúcej,

nad ránom  za spevu vtákov upadajúcej do svojich ďalších svetov .

Vtáky sú slobodné, ako moja duša,
ich symfónia sa usádza na mojich ťažkých viečkach, ktoré sú strážcami jej zrkadiel.

Dala by som ti svoje obrazy, živé i imaginárne, bosé nohy v tráve, zanechávajúce stopu, podľa ktorej by si ma mohol nájsť ako hologram v hľadáčiku poľovníckej pušky.

Avšak zmyl ich už dážď, voda, čo sa zmiesi so slzami a odplaví všetko preč. 

Kvapka za kvapkou sa voľne kotúľa a zmýva všetky obavy z môjho horúceho tela.

Bytosti studenou vodou schladenej, rozplynutej do vody rieky večne tečúcej.

Už len para stúpajúca z môjho rozpáleného tela pod dotykmi vody ukazuje ti smer.

Dala by som ti svoje piesne, o láske, priateľstve, o lese, o večnosti, keby som smela.

Avšak stratili sa v nemote mojich úst, na mojich žiadostivých perách vydýchli svoj príbeh.

Ako para vznášam sa lesom, kde v pachu vlhkých stromov hľadám nový domov,

slnkom prežiarená, po daždi, po kvapkách, ukážem sa predsa a vytvorím nový hologram zo svojho spektra farieb, celkom nahý.