Keby len jedno steblo trávy vydalo okamih,
čo sedeli sme pri ňom pod hviezdami,
boli by ho plné dlane, ako keď načrieš do vody nimi.
Keby len jediný strom zašumel piesňou nehy,
čo vo vetre plynula s nami,
boli by jej plné struny, ako keď hrajú Adagio.
Keby len jediná vlna v Dunaji narazila o pontón,
čo vínom pripíjali sme si v rytme s ňou,
bola by plná poddajných tiel, plátnom maľovaným.
Nie len jedno steblo, strom či kvapka vody,
celý vesmír nad nami, smejúc sa nad bláznami,
dve nohy, mesiac prázdny tieň vrhá do rytmu,
kde chodievali štyry spolu.
Voda dlaňou preteká, príbeh nepoznaný,
tokom v hmlistom ráne jesennom odpláva,
dve ruky, čajka v opare sa krikom vyškiera,
kde prepletené prsty načierali vodu.
No nie len v jednom steble, strome, či kvapke vody,
vo všetkom i vnás, smejúc sa nad bláznami,
tichá i šialená, v pokojnej i prudkej duši,
niekto iba tuší... vo mne je.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára