Kostol na vŕšku, kde sedávali v noci,
milenci prepletení, pod krídlami bázeň hravá.
Šum vetra v listoch jesenných,
občas býva i láska unavená, z rána.
Duša tu so mnou sedí sama,
čierne krídla noci, objatie do tmy halí,
Cherubín kriví úsmev v zašlej sláve,
i zvon tichý mlčky z hora pozerá.
Na úsvite, mačacia hlava lyšajníkom počmáraná,
obvíňa mi členky, v opare ranná vlaha,
nekonečnosť v kvapke v papradí,
slzy bázlivé do nej zahalí.
Na kostole čierna vrana,
fragment doby, hrobka časom zastavaná,
duša privinie sa tesne do tela,
pod krídlami zmĺkne vrava.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára