Vánok v šelesti vŕbových listov,
smutná je, či ju tak len volajú,
ilúzia vnímania a dosahu reality viacrozmernej.
Na lúče čakám, slnka, čo nezapadá,
tak ako ani plnosť duše mojej neobráti sa v iluzórny prach.
Hoc zdanlivo zhasína i svieti,
i chladná zdá sa byť.
No v tichosti svojej kráča.
Či na odvrátenú stranu sveta pozerá sa?
Tam, na lúke, zvony bijú
a cvrčky hrajú svoju večernú pieseň.
Teplo sála zo zeme, kde duša opiera sa,
líhajúc si do trávy.
I objatie tvoje, čo krídlami ju zahalí,
stráca svoju pochabosť.
Po horách, po lese, kráčam, vo vode plyniem,
bez nádeje bezmocnej,
tú nech si berie plamenný kočiar i kat.
Tam v jazere, pod hviezdami,
naposledy sme stáli bosí,
kde duše vo vlnách plynuli.
Nahé, voči sebe.
Tvoja pozrela sa na mňa,
bez javiska, bez opony i bez kulís,
tak si ťa nesiem tu, pod vŕbou,
v šelesti krídiel havraních.
Tak jemnou sa zdá byť, koruna do neba siahajúca,
tak šelestivé lístie piesne hrá, vetrom ošľahané,
hoc korene, hlboko vrastené sú,
i v mojom srdci rastú.
Kmeň, telo bázlivé,
čo obrazom starostlivosti jest,
tak i ja som tu, zvráskavený strom.
Hoc tekutá miazga tečie do zeme.
A z lístia v povetrí, ilúzia éterom poletí.
Ako havrany... čo Morrigan vypustí.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára