XVIII

Pena dní o skaly sa triešti,
sťa slza rozbitá o tvoju nemú tvár,
ostré hrany skaly voda premení,
no nie v okruhliak opaleskujúci na zemi.

Milý môj, kedy sa rana zahojí?
Soľou vyštípaná, dievčatko z dávnych dní.
Čajky sťa malí padlí chichotaví anjeli,
nekonečné ticho halia do trepúcich sa krídiel.

V drsnosti krása, neha v povetrí,
slnko vo fľaši, túžba sťa krvavá riava.
Zazdalo sa mi, že pierko si mi poslal v Dunaji,
no to len Démon hlbinný prst ku mne dvíha.

V riave oheň zdá sa, no to len večerná krása,
čo v žiari krvavého slnka predzvesťou jest.
Démon z vody rukou  zjazvenou máva,
och, to len noc mi sadá do perín.

Teplo neprichádza...

XVII

Až raz zabudnem, ako chutia tvoje pery,
až raz zabudnem, ako šumí tráva,
až raz zabudnem, ako ako chutí šialenosť,

až potom mi povedz... dosť.

Nie teraz, keď som všetkého plná,
nie teraz, keď mi občas stekáš po líci,
nie teraz, keď cítim každú svoju kosť.

nie teraz, keď ťa mám už dosť.

Paradox.

XVI

Ak raz prekročíš svoj tieň, môj milovaný,
dlaň v dlani, podáme životy svoje v nich,
divoké kone, biely i ebenový,
v rozpažených krídlach mocností.

Ak raz sa prestaneme opúšťať, môj  milovaný,
tak i pokoj vody a žiara ohňa v ňom,
na hladine plameň ligotavý,
v hlbočine nebesá, v úcte rozpínaví.

XV

Rozpáraj moje vnútro,
spáľ hnis a vredy, nočné mory.
zahaľ ho do krídiel havraních,
zaplň ho chutnou dávkou nehy.

Vyzleč ma z kože ulepenej,
od všetkých rúk i dychov,
krvavú červeň spáľ na nej,
modré temno na hladine, nov.

Pokoj a mráz, oheň mlčky plápolá,
voda tíši svoj tok, zamrzli ruky,
hlasy v hlave, tma a kroky,
nahá v srdci, krv tá istá.

Vášeň plynie mojim telom,
chladná i horúca, vyber si.
Ďalšia ilúzia, keď nevieš kto som.
Vo vnútri sa ťa dotýkam.

Miazga, lepkavý strom...

XLIV

Z kúta javiska duša nahá nazerá,

hodiny, týždne, dni i noci, marioneta stratená.

Nie výskot, nie úsmev, nie slzy, keď divadlo hrá,

opona spadla, bábka dušou ožila, tepom rán.

Drevený kríž a odstrihnuté nitky, javisková nevera,
srdce tlčie, v tme sa ticho a jasne obzerá.

Čím radšej sa má, tým menej jej chýba,
teplo do žíl s pokojom sa nalieva, žiadny pán.

XLIII

Svetielka sviec na náhrobnom kameni,
svetielka za rána, hmlistá obloha sa otvára.
Javisko poškvrnených duší.
Premenlivý dej, repríza sa nekoná.

Za oponou pár blízkych bytostí,
i oddelenosť sama, len spočinúť v objatí.
Radšej hnilobou životodarnou budem,
než dušou, čo stráda.

Len pod kameňom ležať nechcem,
kolobeh sa uzatvára.

XLII

Mlčky, ticho, priam nehybne, v šume hnijúceho lístia,
Veles ruky dvíha, z podzemného lesa.

Horizont lúče ohnivé ctí, hmla večer do oparu halí,
ladnosť tokov, korene chlad vlhký obmýva,
mĺkva tieseň, v duši sila plápolá.

Mlčky, ticho, priam nehybne, vo voňavom machu,
kvapka rosy po nahote steká, vlaží besa.

XLI

Jednej noci, mimikry bolestí, vôní, zvukov, farieb, duší,
kvapky z oblohy padajú inak, nechladí vietor, nemokne sveter,
jednej noci, oklieštené neviditeľnou silou, v putách tuší,
uzlíky nekonečnosti viažeme, v čase iluzórny meter.

Jednej noci, odhadzujúc kabát obnosený, som už nahá,
možno len vestu z kožušiny nosím, krídlami obťažkaná,
jednej noci zatratanie i kabát cudzí, ihrám sa s mocnosťami,
pavúci splietajú nitkami svet, láska lapená do babieho leta.

Jednej noci, voda vínom obťažkanná, plynúc bosá sama,
zvieratko lapené, dych v opare, na ramene stará vrana,
jednej noci, gitarová struna, svitať začína,
tak som si vyšla nahá, do dažďa, jedného rána...

XL

Tak ako ja si budem pamatať,
tak ty zabudneš, len čo sa teplo z perín vytratí,
len čo posledná kvapka vína vyparí sa v pohári.
Milenec, duša plamenná zračí sa na tvári.

Hlasom ostanem, šelestom lístia pripomenutým,
vodou, čo drevo príchodom noci zapaľuje, Ammon,
hlasom, čo volá ťa Zefyrus, vietor prebúdzajúci,
nech Boreas nebrázdi vody ohnivé.

Prudkosť v ohni, priehľadnosť vo vode,
duša v pokoji na zemi spočinie,
hmlou zahalená v machu, kolobeh v hnilobe,
vo hviezdach, v diaľavách zdanlivo mnohé stratené.

XXXIX

Tak ako v temnote nepoznám nenávisť,
tak i vo svetle slepo nemilujem,
obe ich objímam.. priateľky moje,
moju súčasť nocí i dní, vekov plynúcich.

Tak ako v dyme sviečky éter zaštípe,
tak i v jeho pachu evokuje mnohé,
milenec usína, dieťa plače,
v diaľave príbeh zhasína, kvety nepoznané.

I slová občas zbytočné sú,
nakoľko snažia sa zachytiť mnohé,
no vo svojej obstavanej bariére,
vypovedať by chceli podstatné.

I keď s ilúziou hravé,
korene so zemou spojené,
vodou nasaté, ohňom spálené,
vetrom osľahané.. dávni bohovia pozerajú na ne.

I kabát s úctou navliekam na ne,
i lásku z pod kabáta dierkami gombíkov,
tam tam... do diaľav i blízko,
ľahni si s ňou do lístia jesenného.

Hudba šelestí, víly tancujú,
podstatu veciam dajme my,
široké spektrum bolesti i opojenia,
v závere, ticho pod koreňmi.

XXXVIII

Česť...
Občas ju strácame pre nádej, občas pre ilúzie,
občas zo strachu, drž ma tam za ruku...
a úctu topíme v temnote i oslepení svetlom dní.

No duša nesklonila sa pred svojou temnotou,
len za ruku ju drží, ruka v ruke, šialený pár,
po pláňach nepoznaných, severný vietor bičuje tvár,
kráča duša v piesňach kvílivých.

Duša, čo zdala sa byť vo svetle oslepená,
hoc na chvíľu zapotácala sa v sladkom prísľube mužstva,
v páperí nestálom, čo halilo ju zalepenú v krvi,
stekajúcej z krídiel havraních.

Láska ukrytá je v plameni sviec,
ohni hrejúcom, v srdci koreň plazivý,
pýr to bázlivý, bež, bež..
a potom leť...

Havran slobodný je...

XXXVII

Mocná Valhala, rinčanie kovu a sladkosť krvi.
Do pery si hryziem, cícerok krvi bez tvojich pazúrov
na kožu sa lepí.
Svetu dal si šialený rád, oheň v tebe, oheň vo mne,
rieka i smrad.

Nový život z jari vznikal, náš prekročil i jeseň.
Rozklad, hoc blahodárny, na hrudi mi sedí tieseň.
Občas sa k láske staviame ako kat.
Či hodní sme toho? Či magický zvrat.

Ticho tu plyniem, sťa démon plíživý.
S úctou vkladám slová do hry, ja a ty.
Tak málo by to bolo, dve slová,
hranice, z ktorých utiekli sme.
Kto koho sa bál? Či niekde uviazli sme?

Chrbtom sa mi obraciaš,
hoc na hrudi ma nosíš.
Nie, neobrastiem ťa už ako strom,
ani uhlík v dlani spálený,
ani dlaň, čo voda cez ňu tečie, deravá.

XXXVI

Vánok v šelesti vŕbových listov,
smutná je, či ju tak len volajú,
ilúzia vnímania a dosahu reality viacrozmernej.

Na lúče čakám, slnka, čo nezapadá,
tak ako ani plnosť duše mojej neobráti sa v iluzórny prach.
Hoc zdanlivo zhasína i svieti,
i chladná zdá sa byť.
No v tichosti svojej kráča.

Či na odvrátenú stranu sveta pozerá sa?

Tam, na lúke, zvony bijú
a cvrčky hrajú svoju večernú pieseň.
Teplo sála zo zeme, kde duša opiera sa,
líhajúc si do trávy.
I objatie tvoje, čo krídlami ju zahalí,
stráca svoju pochabosť.

Po horách, po lese, kráčam, vo vode plyniem,
bez nádeje bezmocnej,
tú nech si berie plamenný kočiar i kat.

Tam v jazere, pod hviezdami,
naposledy sme stáli bosí,
kde duše vo vlnách plynuli.
Nahé, voči sebe.

Tvoja pozrela sa na mňa,
bez javiska, bez opony i bez kulís,
tak si ťa nesiem tu, pod vŕbou,
v šelesti krídiel havraních.

Tak jemnou sa zdá byť, koruna do neba siahajúca,
tak šelestivé lístie piesne hrá, vetrom ošľahané,
hoc korene, hlboko vrastené sú,
i v mojom srdci rastú.

Kmeň, telo bázlivé,
čo obrazom starostlivosti jest,
tak i ja som tu, zvráskavený strom.
Hoc tekutá miazga tečie do zeme.
A z lístia v povetrí, ilúzia éterom poletí.
Ako havrany... čo Morrigan vypustí.

XXXV

Ohnivá je ich životná sila,
Serafíni, sily a mocnosti,
vzduch presiaknutý dušou i ohňom,
i nebo, čo vládne nad vodami.

Mohutnosť vecí v duší rozpínavá,
obsiahnutá v pohybe hviezd a svetov.
Kolíšem sa v povetrí, prúdom unášaná,
v univerze nekonečnom bodka malá.

Pri tebe nahá, do kosti, cez diery uletela,
duša stará, v pokoji i v starosti,
kľudná i dravá, svetlo v kvapke rosy,
ilúzia bytosti, čo ráno v tráve sa hráva.

Naber ma ešte raz do dlaní,
cez srdce ostrá čiara, pretečiem nimi,
ohnivá nech je tvoja žiara,
voda, len memento, hmlistá sa para.

XXXIV

Kostol na vŕšku, kde sedávali v noci,
milenci prepletení, pod krídlami bázeň hravá.
Šum vetra v listoch jesenných,
občas býva i láska unavená, z rána.

Duša tu so mnou sedí sama,
čierne krídla noci, objatie do tmy halí,
Cherubín kriví úsmev v zašlej sláve,
i zvon tichý mlčky z hora pozerá.

Na úsvite, mačacia hlava lyšajníkom počmáraná,
obvíňa mi členky, v opare ranná vlaha,
nekonečnosť v kvapke v papradí,
slzy bázlivé do nej zahalí.

Na kostole čierna vrana,
fragment doby, hrobka časom zastavaná,
duša privinie sa tesne do tela,
pod krídlami zmĺkne vrava.

XXXIII

Keby len jedno steblo trávy vydalo okamih,
čo sedeli sme pri ňom pod hviezdami,
boli by ho plné dlane, ako keď načrieš do vody nimi.

Keby len jediný strom zašumel piesňou nehy,
čo vo vetre plynula s nami,
boli by jej plné struny, ako keď hrajú Adagio.

Keby len jediná vlna v Dunaji narazila o pontón,
čo vínom pripíjali sme si v  rytme s ňou,
bola by plná poddajných tiel, plátnom maľovaným.

Nie len jedno steblo, strom či kvapka vody,
celý vesmír nad nami, smejúc sa nad bláznami,
dve nohy, mesiac prázdny tieň vrhá do rytmu,
kde chodievali štyry spolu.

Voda dlaňou preteká, príbeh nepoznaný,
tokom v hmlistom ráne jesennom odpláva,
dve ruky, čajka v opare sa krikom vyškiera,
kde prepletené prsty načierali vodu.

No nie len v jednom steble, strome, či kvapke vody,
vo všetkom i vnás, smejúc sa nad bláznami,
tichá i šialená, v pokojnej i prudkej duši,
niekto iba tuší... vo mne je.

XXXII

Psík na retiazke červenej, pani v bielej blúzke,
chlapík v nohaviciach nedorastených, dieťa ružové,
obchod, pošta, kiosky...
také to bežné bežno kráčajúce,
a tam v diaľave hlavy padajú, i tu na blízku pošpinené sú.

Inak, no možno v dlhej agónii, kde by prijali i hlavu zoťatú.
Čím nás to kŕmia, čim sme živení?
Ovládajúc strachom, nie všetci sme tam lapení.
No cítiac a vidiac, i tak bolestiví.

Tu a tam rana z východu, čo udrie si cez éter do teba,
no i na blízku, smrad, čo štípe do nosa, v tele mocnom.
I tá práca, otrokom nebyť.

Kdesi dávno som hľadala to, čo význam slobody jest,
stratila sa kdesi v púpavách... či lekná to boli?
Či ruky matkine? Či tie smradľavé?
Či sama som to bola?

Tam v diaľavách počujem šuchot v páperí,
v rákosí ukrytom, príroda slobodou krutá i milá,
streľba, mocnosť, hrátka sladkohorká,
kto len teba do krídiel zahalí.

Či bláznivé je snívať sen, či nepoznať hranice,
oko vtieravé kĺže po éteri,
náplasť nepoznaná... smiech v povetrí.
I úsmev, čo rany skrýva.. i plač, čo ich rozihráva.

Kde tú kyselinu na nás nabrali?
A či zásadití sme dosť?
Nie, nie som tu ako hosť..
Hoc, v povetrí bláznivom ma brali.

I matky, čo plačú nad dieťaťom mŕtvym,
nech sú rovnako bázlivé, ako tie, čo ich vidia tak, hoc žijú.
Smrť rovná životu je... tu a teraz s nami podáva si ruky.
Bárs slepým vykúpením, či statusom obstojným.

Tu a tam.. všetko s nami plynie. Všetkým a ničím sme,
bez toho, bolesť vo dne skrytá, v noci netopier.
či vína bude dosť....
viniť netreba nikoho, na čo trýzniť kosť.

XXXI

Ležíš na mojej posteli, periny spotené, telá zvlhčené,
nemý prísľub nehy v obrazoch sviec na stene.
Kráľ, držiaci oťaže duše a noci v tieni sa krčí,
nebo, hviezdy, svetlo, živly, všetko spojené.

S nami tu na mojej posteli, okamih večný zarytý v pazúroch,
v koži i na stene. V obrazoch sviec, večné plamene.
Boreas vetrom severným pochybnosti zaženie,
i večný ten plameň bude hriať, v živloch vše neskrotené.

XXX

Tak ako oheň, čo prejavuje sa a mizne medzi všetkým

a všetkým vo všetkom žiari, skrytý a nepoznaný,

tak i ty plynieš medzi mojimi dlaňami, sťa žiara neviditeľná,

bez interakcie s inou podstatou, len tichý ston.

Krídlami občas nemotorne narábaš, hoc si mocný a pohyblivý.

V nemotornosti tvojej zachvátil si moje živly, v obmenách nespútaný.

Pohane sa staviaš mocným plameňom, silou akou aj ty svetlom sebe si,

mihotavým  plameňom  i mne do zatúlaných šľapají svietiš.

Krídla vetra ihrajú sa, či rozdúchať, či spáliť spoznané treba.

Strážca i svetlo, ostrosť pazúra i neha teplých dlaní.

Tak ako voda, čo tvorí živočíchy, plodivosť bytostí,

dážď kropiaci život na zemi, očista i sviatosť v chráme,

tak i ja plyniem medzi tvojimi dlaňami, sťa vlna chlácholivá,

v pôvode vecí živel starý, Hesiod do rúk ho s úctou  bral.

Vlnami občas nemotorne ohne hasím, i pohlcujem zem.

V nemotornosti svojej zo živlov vytvoriť dielo chcem.

Mág, čo moreplavcom je, zažíva vlny a prúdy,

náš smer, pre obyčajného pútnika neviditeľné body,

oheň v rukách a voda pod nohami, slaný vietor na tvári,

hľadajúc zem, kde voda cez sklo v ihravých odleskoch ohňa zažiari.

Tak ako v rýdzej abstrakcii, kde už nič nejde ubrať, živly sú,

konečnosť v nekonečnom  priestore, vzdialenosť v blízkosti,

neosvetľujúci svit i hrejivé svetlo, bezčasový okamih.

Tak i hry živlov, s nami v odlesku i temnote nocí i dní,

dielom samotným  v nekonečnosti, oheň i voda sú.

V nemotornosti našej snáď nespálené a neutopené ostanú.

XXIX

Mäkkosť v olejových perinách, priviň si ma a nepúšťaj ma.

Dýchaj teplo dvoch dychov, vnímaj tep dvoch tepov,

v tichom šeleste chladného vetra v škáre za oknom,

cíť jeho jemný závan na pokožke, vnímaj tak i moje teplo.

Dýchaj ma, celú, splynutie medzi peklom a nebom.

Horúčava v blikote mihotavých sviec,  pod dlaňami v rozkroku.

Napnuté telo sťa tetiva i poddajný had, oheň v útrobách.

Saj kvapky vína z mojich pier, jazyk poddajný v teple úst.

Prsty putujúce sladkosťou tiel, údy bolestivé v rozkoši.

Oheň v tvojich očiach i potemnený zrak, plamenným tancom buď.

Salome tancujúca, telo na tele,  vášeň v nehe, pozri sa mi do očí

a ostaň so mnou, v bolesti i nehe, láske i vášni, len tichý ston.