Občas ju strácame pre nádej, občas pre ilúzie,
občas zo strachu, drž ma tam za ruku...
a úctu topíme v temnote i oslepení svetlom dní.
No duša nesklonila sa pred svojou temnotou,
len za ruku ju drží, ruka v ruke, šialený pár,
po pláňach nepoznaných, severný vietor bičuje tvár,
kráča duša v piesňach kvílivých.
Duša, čo zdala sa byť vo svetle oslepená,
hoc na chvíľu zapotácala sa v sladkom prísľube mužstva,
v páperí nestálom, čo halilo ju zalepenú v krvi,
stekajúcej z krídiel havraních.
Láska ukrytá je v plameni sviec,
ohni hrejúcom, v srdci koreň plazivý,
pýr to bázlivý, bež, bež..
a potom leť...
Havran slobodný je...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára