Tak ako v temnote nepoznám nenávisť,
tak i vo svetle slepo nemilujem,
obe ich objímam.. priateľky moje,
moju súčasť nocí i dní, vekov plynúcich.
Tak ako v dyme sviečky éter zaštípe,
tak i v jeho pachu evokuje mnohé,
milenec usína, dieťa plače,
v diaľave príbeh zhasína, kvety nepoznané.
I slová občas zbytočné sú,
nakoľko snažia sa zachytiť mnohé,
no vo svojej obstavanej bariére,
vypovedať by chceli podstatné.
I keď s ilúziou hravé,
korene so zemou spojené,
vodou nasaté, ohňom spálené,
vetrom osľahané.. dávni bohovia pozerajú na ne.
I kabát s úctou navliekam na ne,
i lásku z pod kabáta dierkami gombíkov,
tam tam... do diaľav i blízko,
ľahni si s ňou do lístia jesenného.
Hudba šelestí, víly tancujú,
podstatu veciam dajme my,
široké spektrum bolesti i opojenia,
v závere, ticho pod koreňmi.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára