XLIV

Z kúta javiska duša nahá nazerá,

hodiny, týždne, dni i noci, marioneta stratená.

Nie výskot, nie úsmev, nie slzy, keď divadlo hrá,

opona spadla, bábka dušou ožila, tepom rán.

Drevený kríž a odstrihnuté nitky, javisková nevera,
srdce tlčie, v tme sa ticho a jasne obzerá.

Čím radšej sa má, tým menej jej chýba,
teplo do žíl s pokojom sa nalieva, žiadny pán.