XLII

Mlčky, ticho, priam nehybne, v šume hnijúceho lístia,
Veles ruky dvíha, z podzemného lesa.

Horizont lúče ohnivé ctí, hmla večer do oparu halí,
ladnosť tokov, korene chlad vlhký obmýva,
mĺkva tieseň, v duši sila plápolá.

Mlčky, ticho, priam nehybne, vo voňavom machu,
kvapka rosy po nahote steká, vlaží besa.

XLI

Jednej noci, mimikry bolestí, vôní, zvukov, farieb, duší,
kvapky z oblohy padajú inak, nechladí vietor, nemokne sveter,
jednej noci, oklieštené neviditeľnou silou, v putách tuší,
uzlíky nekonečnosti viažeme, v čase iluzórny meter.

Jednej noci, odhadzujúc kabát obnosený, som už nahá,
možno len vestu z kožušiny nosím, krídlami obťažkaná,
jednej noci zatratanie i kabát cudzí, ihrám sa s mocnosťami,
pavúci splietajú nitkami svet, láska lapená do babieho leta.

Jednej noci, voda vínom obťažkanná, plynúc bosá sama,
zvieratko lapené, dych v opare, na ramene stará vrana,
jednej noci, gitarová struna, svitať začína,
tak som si vyšla nahá, do dažďa, jedného rána...

XL

Tak ako ja si budem pamatať,
tak ty zabudneš, len čo sa teplo z perín vytratí,
len čo posledná kvapka vína vyparí sa v pohári.
Milenec, duša plamenná zračí sa na tvári.

Hlasom ostanem, šelestom lístia pripomenutým,
vodou, čo drevo príchodom noci zapaľuje, Ammon,
hlasom, čo volá ťa Zefyrus, vietor prebúdzajúci,
nech Boreas nebrázdi vody ohnivé.

Prudkosť v ohni, priehľadnosť vo vode,
duša v pokoji na zemi spočinie,
hmlou zahalená v machu, kolobeh v hnilobe,
vo hviezdach, v diaľavách zdanlivo mnohé stratené.

XXXIX

Tak ako v temnote nepoznám nenávisť,
tak i vo svetle slepo nemilujem,
obe ich objímam.. priateľky moje,
moju súčasť nocí i dní, vekov plynúcich.

Tak ako v dyme sviečky éter zaštípe,
tak i v jeho pachu evokuje mnohé,
milenec usína, dieťa plače,
v diaľave príbeh zhasína, kvety nepoznané.

I slová občas zbytočné sú,
nakoľko snažia sa zachytiť mnohé,
no vo svojej obstavanej bariére,
vypovedať by chceli podstatné.

I keď s ilúziou hravé,
korene so zemou spojené,
vodou nasaté, ohňom spálené,
vetrom osľahané.. dávni bohovia pozerajú na ne.

I kabát s úctou navliekam na ne,
i lásku z pod kabáta dierkami gombíkov,
tam tam... do diaľav i blízko,
ľahni si s ňou do lístia jesenného.

Hudba šelestí, víly tancujú,
podstatu veciam dajme my,
široké spektrum bolesti i opojenia,
v závere, ticho pod koreňmi.

XXXVIII

Česť...
Občas ju strácame pre nádej, občas pre ilúzie,
občas zo strachu, drž ma tam za ruku...
a úctu topíme v temnote i oslepení svetlom dní.

No duša nesklonila sa pred svojou temnotou,
len za ruku ju drží, ruka v ruke, šialený pár,
po pláňach nepoznaných, severný vietor bičuje tvár,
kráča duša v piesňach kvílivých.

Duša, čo zdala sa byť vo svetle oslepená,
hoc na chvíľu zapotácala sa v sladkom prísľube mužstva,
v páperí nestálom, čo halilo ju zalepenú v krvi,
stekajúcej z krídiel havraních.

Láska ukrytá je v plameni sviec,
ohni hrejúcom, v srdci koreň plazivý,
pýr to bázlivý, bež, bež..
a potom leť...

Havran slobodný je...