XXXVII

Mocná Valhala, rinčanie kovu a sladkosť krvi.
Do pery si hryziem, cícerok krvi bez tvojich pazúrov
na kožu sa lepí.
Svetu dal si šialený rád, oheň v tebe, oheň vo mne,
rieka i smrad.

Nový život z jari vznikal, náš prekročil i jeseň.
Rozklad, hoc blahodárny, na hrudi mi sedí tieseň.
Občas sa k láske staviame ako kat.
Či hodní sme toho? Či magický zvrat.

Ticho tu plyniem, sťa démon plíživý.
S úctou vkladám slová do hry, ja a ty.
Tak málo by to bolo, dve slová,
hranice, z ktorých utiekli sme.
Kto koho sa bál? Či niekde uviazli sme?

Chrbtom sa mi obraciaš,
hoc na hrudi ma nosíš.
Nie, neobrastiem ťa už ako strom,
ani uhlík v dlani spálený,
ani dlaň, čo voda cez ňu tečie, deravá.

XXXVI

Vánok v šelesti vŕbových listov,
smutná je, či ju tak len volajú,
ilúzia vnímania a dosahu reality viacrozmernej.

Na lúče čakám, slnka, čo nezapadá,
tak ako ani plnosť duše mojej neobráti sa v iluzórny prach.
Hoc zdanlivo zhasína i svieti,
i chladná zdá sa byť.
No v tichosti svojej kráča.

Či na odvrátenú stranu sveta pozerá sa?

Tam, na lúke, zvony bijú
a cvrčky hrajú svoju večernú pieseň.
Teplo sála zo zeme, kde duša opiera sa,
líhajúc si do trávy.
I objatie tvoje, čo krídlami ju zahalí,
stráca svoju pochabosť.

Po horách, po lese, kráčam, vo vode plyniem,
bez nádeje bezmocnej,
tú nech si berie plamenný kočiar i kat.

Tam v jazere, pod hviezdami,
naposledy sme stáli bosí,
kde duše vo vlnách plynuli.
Nahé, voči sebe.

Tvoja pozrela sa na mňa,
bez javiska, bez opony i bez kulís,
tak si ťa nesiem tu, pod vŕbou,
v šelesti krídiel havraních.

Tak jemnou sa zdá byť, koruna do neba siahajúca,
tak šelestivé lístie piesne hrá, vetrom ošľahané,
hoc korene, hlboko vrastené sú,
i v mojom srdci rastú.

Kmeň, telo bázlivé,
čo obrazom starostlivosti jest,
tak i ja som tu, zvráskavený strom.
Hoc tekutá miazga tečie do zeme.
A z lístia v povetrí, ilúzia éterom poletí.
Ako havrany... čo Morrigan vypustí.

XXXV

Ohnivá je ich životná sila,
Serafíni, sily a mocnosti,
vzduch presiaknutý dušou i ohňom,
i nebo, čo vládne nad vodami.

Mohutnosť vecí v duší rozpínavá,
obsiahnutá v pohybe hviezd a svetov.
Kolíšem sa v povetrí, prúdom unášaná,
v univerze nekonečnom bodka malá.

Pri tebe nahá, do kosti, cez diery uletela,
duša stará, v pokoji i v starosti,
kľudná i dravá, svetlo v kvapke rosy,
ilúzia bytosti, čo ráno v tráve sa hráva.

Naber ma ešte raz do dlaní,
cez srdce ostrá čiara, pretečiem nimi,
ohnivá nech je tvoja žiara,
voda, len memento, hmlistá sa para.

XXXIV

Kostol na vŕšku, kde sedávali v noci,
milenci prepletení, pod krídlami bázeň hravá.
Šum vetra v listoch jesenných,
občas býva i láska unavená, z rána.

Duša tu so mnou sedí sama,
čierne krídla noci, objatie do tmy halí,
Cherubín kriví úsmev v zašlej sláve,
i zvon tichý mlčky z hora pozerá.

Na úsvite, mačacia hlava lyšajníkom počmáraná,
obvíňa mi členky, v opare ranná vlaha,
nekonečnosť v kvapke v papradí,
slzy bázlivé do nej zahalí.

Na kostole čierna vrana,
fragment doby, hrobka časom zastavaná,
duša privinie sa tesne do tela,
pod krídlami zmĺkne vrava.

XXXIII

Keby len jedno steblo trávy vydalo okamih,
čo sedeli sme pri ňom pod hviezdami,
boli by ho plné dlane, ako keď načrieš do vody nimi.

Keby len jediný strom zašumel piesňou nehy,
čo vo vetre plynula s nami,
boli by jej plné struny, ako keď hrajú Adagio.

Keby len jediná vlna v Dunaji narazila o pontón,
čo vínom pripíjali sme si v  rytme s ňou,
bola by plná poddajných tiel, plátnom maľovaným.

Nie len jedno steblo, strom či kvapka vody,
celý vesmír nad nami, smejúc sa nad bláznami,
dve nohy, mesiac prázdny tieň vrhá do rytmu,
kde chodievali štyry spolu.

Voda dlaňou preteká, príbeh nepoznaný,
tokom v hmlistom ráne jesennom odpláva,
dve ruky, čajka v opare sa krikom vyškiera,
kde prepletené prsty načierali vodu.

No nie len v jednom steble, strome, či kvapke vody,
vo všetkom i vnás, smejúc sa nad bláznami,
tichá i šialená, v pokojnej i prudkej duši,
niekto iba tuší... vo mne je.