XLIV

Z kúta javiska duša nahá nazerá,

hodiny, týždne, dni i noci, marioneta stratená.

Nie výskot, nie úsmev, nie slzy, keď divadlo hrá,

opona spadla, bábka dušou ožila, tepom rán.

Drevený kríž a odstrihnuté nitky, javisková nevera,
srdce tlčie, v tme sa ticho a jasne obzerá.

Čím radšej sa má, tým menej jej chýba,
teplo do žíl s pokojom sa nalieva, žiadny pán.

XLIII

Svetielka sviec na náhrobnom kameni,
svetielka za rána, hmlistá obloha sa otvára.
Javisko poškvrnených duší.
Premenlivý dej, repríza sa nekoná.

Za oponou pár blízkych bytostí,
i oddelenosť sama, len spočinúť v objatí.
Radšej hnilobou životodarnou budem,
než dušou, čo stráda.

Len pod kameňom ležať nechcem,
kolobeh sa uzatvára.

XLII

Mlčky, ticho, priam nehybne, v šume hnijúceho lístia,
Veles ruky dvíha, z podzemného lesa.

Horizont lúče ohnivé ctí, hmla večer do oparu halí,
ladnosť tokov, korene chlad vlhký obmýva,
mĺkva tieseň, v duši sila plápolá.

Mlčky, ticho, priam nehybne, vo voňavom machu,
kvapka rosy po nahote steká, vlaží besa.

XLI

Jednej noci, mimikry bolestí, vôní, zvukov, farieb, duší,
kvapky z oblohy padajú inak, nechladí vietor, nemokne sveter,
jednej noci, oklieštené neviditeľnou silou, v putách tuší,
uzlíky nekonečnosti viažeme, v čase iluzórny meter.

Jednej noci, odhadzujúc kabát obnosený, som už nahá,
možno len vestu z kožušiny nosím, krídlami obťažkaná,
jednej noci zatratanie i kabát cudzí, ihrám sa s mocnosťami,
pavúci splietajú nitkami svet, láska lapená do babieho leta.

Jednej noci, voda vínom obťažkanná, plynúc bosá sama,
zvieratko lapené, dych v opare, na ramene stará vrana,
jednej noci, gitarová struna, svitať začína,
tak som si vyšla nahá, do dažďa, jedného rána...

XL

Tak ako ja si budem pamatať,
tak ty zabudneš, len čo sa teplo z perín vytratí,
len čo posledná kvapka vína vyparí sa v pohári.
Milenec, duša plamenná zračí sa na tvári.

Hlasom ostanem, šelestom lístia pripomenutým,
vodou, čo drevo príchodom noci zapaľuje, Ammon,
hlasom, čo volá ťa Zefyrus, vietor prebúdzajúci,
nech Boreas nebrázdi vody ohnivé.

Prudkosť v ohni, priehľadnosť vo vode,
duša v pokoji na zemi spočinie,
hmlou zahalená v machu, kolobeh v hnilobe,
vo hviezdach, v diaľavách zdanlivo mnohé stratené.

XXXIX

Tak ako v temnote nepoznám nenávisť,
tak i vo svetle slepo nemilujem,
obe ich objímam.. priateľky moje,
moju súčasť nocí i dní, vekov plynúcich.

Tak ako v dyme sviečky éter zaštípe,
tak i v jeho pachu evokuje mnohé,
milenec usína, dieťa plače,
v diaľave príbeh zhasína, kvety nepoznané.

I slová občas zbytočné sú,
nakoľko snažia sa zachytiť mnohé,
no vo svojej obstavanej bariére,
vypovedať by chceli podstatné.

I keď s ilúziou hravé,
korene so zemou spojené,
vodou nasaté, ohňom spálené,
vetrom osľahané.. dávni bohovia pozerajú na ne.

I kabát s úctou navliekam na ne,
i lásku z pod kabáta dierkami gombíkov,
tam tam... do diaľav i blízko,
ľahni si s ňou do lístia jesenného.

Hudba šelestí, víly tancujú,
podstatu veciam dajme my,
široké spektrum bolesti i opojenia,
v závere, ticho pod koreňmi.

XXXVIII

Česť...
Občas ju strácame pre nádej, občas pre ilúzie,
občas zo strachu, drž ma tam za ruku...
a úctu topíme v temnote i oslepení svetlom dní.

No duša nesklonila sa pred svojou temnotou,
len za ruku ju drží, ruka v ruke, šialený pár,
po pláňach nepoznaných, severný vietor bičuje tvár,
kráča duša v piesňach kvílivých.

Duša, čo zdala sa byť vo svetle oslepená,
hoc na chvíľu zapotácala sa v sladkom prísľube mužstva,
v páperí nestálom, čo halilo ju zalepenú v krvi,
stekajúcej z krídiel havraních.

Láska ukrytá je v plameni sviec,
ohni hrejúcom, v srdci koreň plazivý,
pýr to bázlivý, bež, bež..
a potom leť...

Havran slobodný je...

XXXVII

Mocná Valhala, rinčanie kovu a sladkosť krvi.
Do pery si hryziem, cícerok krvi bez tvojich pazúrov
na kožu sa lepí.
Svetu dal si šialený rád, oheň v tebe, oheň vo mne,
rieka i smrad.

Nový život z jari vznikal, náš prekročil i jeseň.
Rozklad, hoc blahodárny, na hrudi mi sedí tieseň.
Občas sa k láske staviame ako kat.
Či hodní sme toho? Či magický zvrat.

Ticho tu plyniem, sťa démon plíživý.
S úctou vkladám slová do hry, ja a ty.
Tak málo by to bolo, dve slová,
hranice, z ktorých utiekli sme.
Kto koho sa bál? Či niekde uviazli sme?

Chrbtom sa mi obraciaš,
hoc na hrudi ma nosíš.
Nie, neobrastiem ťa už ako strom,
ani uhlík v dlani spálený,
ani dlaň, čo voda cez ňu tečie, deravá.

XXXVI

Vánok v šelesti vŕbových listov,
smutná je, či ju tak len volajú,
ilúzia vnímania a dosahu reality viacrozmernej.

Na lúče čakám, slnka, čo nezapadá,
tak ako ani plnosť duše mojej neobráti sa v iluzórny prach.
Hoc zdanlivo zhasína i svieti,
i chladná zdá sa byť.
No v tichosti svojej kráča.

Či na odvrátenú stranu sveta pozerá sa?

Tam, na lúke, zvony bijú
a cvrčky hrajú svoju večernú pieseň.
Teplo sála zo zeme, kde duša opiera sa,
líhajúc si do trávy.
I objatie tvoje, čo krídlami ju zahalí,
stráca svoju pochabosť.

Po horách, po lese, kráčam, vo vode plyniem,
bez nádeje bezmocnej,
tú nech si berie plamenný kočiar i kat.

Tam v jazere, pod hviezdami,
naposledy sme stáli bosí,
kde duše vo vlnách plynuli.
Nahé, voči sebe.

Tvoja pozrela sa na mňa,
bez javiska, bez opony i bez kulís,
tak si ťa nesiem tu, pod vŕbou,
v šelesti krídiel havraních.

Tak jemnou sa zdá byť, koruna do neba siahajúca,
tak šelestivé lístie piesne hrá, vetrom ošľahané,
hoc korene, hlboko vrastené sú,
i v mojom srdci rastú.

Kmeň, telo bázlivé,
čo obrazom starostlivosti jest,
tak i ja som tu, zvráskavený strom.
Hoc tekutá miazga tečie do zeme.
A z lístia v povetrí, ilúzia éterom poletí.
Ako havrany... čo Morrigan vypustí.

XXXV

Ohnivá je ich životná sila,
Serafíni, sily a mocnosti,
vzduch presiaknutý dušou i ohňom,
i nebo, čo vládne nad vodami.

Mohutnosť vecí v duší rozpínavá,
obsiahnutá v pohybe hviezd a svetov.
Kolíšem sa v povetrí, prúdom unášaná,
v univerze nekonečnom bodka malá.

Pri tebe nahá, do kosti, cez diery uletela,
duša stará, v pokoji i v starosti,
kľudná i dravá, svetlo v kvapke rosy,
ilúzia bytosti, čo ráno v tráve sa hráva.

Naber ma ešte raz do dlaní,
cez srdce ostrá čiara, pretečiem nimi,
ohnivá nech je tvoja žiara,
voda, len memento, hmlistá sa para.

XXXIV

Kostol na vŕšku, kde sedávali v noci,
milenci prepletení, pod krídlami bázeň hravá.
Šum vetra v listoch jesenných,
občas býva i láska unavená, z rána.

Duša tu so mnou sedí sama,
čierne krídla noci, objatie do tmy halí,
Cherubín kriví úsmev v zašlej sláve,
i zvon tichý mlčky z hora pozerá.

Na úsvite, mačacia hlava lyšajníkom počmáraná,
obvíňa mi členky, v opare ranná vlaha,
nekonečnosť v kvapke v papradí,
slzy bázlivé do nej zahalí.

Na kostole čierna vrana,
fragment doby, hrobka časom zastavaná,
duša privinie sa tesne do tela,
pod krídlami zmĺkne vrava.

XXXIII

Keby len jedno steblo trávy vydalo okamih,
čo sedeli sme pri ňom pod hviezdami,
boli by ho plné dlane, ako keď načrieš do vody nimi.

Keby len jediný strom zašumel piesňou nehy,
čo vo vetre plynula s nami,
boli by jej plné struny, ako keď hrajú Adagio.

Keby len jediná vlna v Dunaji narazila o pontón,
čo vínom pripíjali sme si v  rytme s ňou,
bola by plná poddajných tiel, plátnom maľovaným.

Nie len jedno steblo, strom či kvapka vody,
celý vesmír nad nami, smejúc sa nad bláznami,
dve nohy, mesiac prázdny tieň vrhá do rytmu,
kde chodievali štyry spolu.

Voda dlaňou preteká, príbeh nepoznaný,
tokom v hmlistom ráne jesennom odpláva,
dve ruky, čajka v opare sa krikom vyškiera,
kde prepletené prsty načierali vodu.

No nie len v jednom steble, strome, či kvapke vody,
vo všetkom i vnás, smejúc sa nad bláznami,
tichá i šialená, v pokojnej i prudkej duši,
niekto iba tuší... vo mne je.

XXXII

Psík na retiazke červenej, pani v bielej blúzke,
chlapík v nohaviciach nedorastených, dieťa ružové,
obchod, pošta, kiosky...
také to bežné bežno kráčajúce,
a tam v diaľave hlavy padajú, i tu na blízku pošpinené sú.

Inak, no možno v dlhej agónii, kde by prijali i hlavu zoťatú.
Čím nás to kŕmia, čim sme živení?
Ovládajúc strachom, nie všetci sme tam lapení.
No cítiac a vidiac, i tak bolestiví.

Tu a tam rana z východu, čo udrie si cez éter do teba,
no i na blízku, smrad, čo štípe do nosa, v tele mocnom.
I tá práca, otrokom nebyť.

Kdesi dávno som hľadala to, čo význam slobody jest,
stratila sa kdesi v púpavách... či lekná to boli?
Či ruky matkine? Či tie smradľavé?
Či sama som to bola?

Tam v diaľavách počujem šuchot v páperí,
v rákosí ukrytom, príroda slobodou krutá i milá,
streľba, mocnosť, hrátka sladkohorká,
kto len teba do krídiel zahalí.

Či bláznivé je snívať sen, či nepoznať hranice,
oko vtieravé kĺže po éteri,
náplasť nepoznaná... smiech v povetrí.
I úsmev, čo rany skrýva.. i plač, čo ich rozihráva.

Kde tú kyselinu na nás nabrali?
A či zásadití sme dosť?
Nie, nie som tu ako hosť..
Hoc, v povetrí bláznivom ma brali.

I matky, čo plačú nad dieťaťom mŕtvym,
nech sú rovnako bázlivé, ako tie, čo ich vidia tak, hoc žijú.
Smrť rovná životu je... tu a teraz s nami podáva si ruky.
Bárs slepým vykúpením, či statusom obstojným.

Tu a tam.. všetko s nami plynie. Všetkým a ničím sme,
bez toho, bolesť vo dne skrytá, v noci netopier.
či vína bude dosť....
viniť netreba nikoho, na čo trýzniť kosť.

XXXI

Ležíš na mojej posteli, periny spotené, telá zvlhčené,
nemý prísľub nehy v obrazoch sviec na stene.
Kráľ, držiaci oťaže duše a noci v tieni sa krčí,
nebo, hviezdy, svetlo, živly, všetko spojené.

S nami tu na mojej posteli, okamih večný zarytý v pazúroch,
v koži i na stene. V obrazoch sviec, večné plamene.
Boreas vetrom severným pochybnosti zaženie,
i večný ten plameň bude hriať, v živloch vše neskrotené.

XXX

Tak ako oheň, čo prejavuje sa a mizne medzi všetkým

a všetkým vo všetkom žiari, skrytý a nepoznaný,

tak i ty plynieš medzi mojimi dlaňami, sťa žiara neviditeľná,

bez interakcie s inou podstatou, len tichý ston.

Krídlami občas nemotorne narábaš, hoc si mocný a pohyblivý.

V nemotornosti tvojej zachvátil si moje živly, v obmenách nespútaný.

Pohane sa staviaš mocným plameňom, silou akou aj ty svetlom sebe si,

mihotavým  plameňom  i mne do zatúlaných šľapají svietiš.

Krídla vetra ihrajú sa, či rozdúchať, či spáliť spoznané treba.

Strážca i svetlo, ostrosť pazúra i neha teplých dlaní.

Tak ako voda, čo tvorí živočíchy, plodivosť bytostí,

dážď kropiaci život na zemi, očista i sviatosť v chráme,

tak i ja plyniem medzi tvojimi dlaňami, sťa vlna chlácholivá,

v pôvode vecí živel starý, Hesiod do rúk ho s úctou  bral.

Vlnami občas nemotorne ohne hasím, i pohlcujem zem.

V nemotornosti svojej zo živlov vytvoriť dielo chcem.

Mág, čo moreplavcom je, zažíva vlny a prúdy,

náš smer, pre obyčajného pútnika neviditeľné body,

oheň v rukách a voda pod nohami, slaný vietor na tvári,

hľadajúc zem, kde voda cez sklo v ihravých odleskoch ohňa zažiari.

Tak ako v rýdzej abstrakcii, kde už nič nejde ubrať, živly sú,

konečnosť v nekonečnom  priestore, vzdialenosť v blízkosti,

neosvetľujúci svit i hrejivé svetlo, bezčasový okamih.

Tak i hry živlov, s nami v odlesku i temnote nocí i dní,

dielom samotným  v nekonečnosti, oheň i voda sú.

V nemotornosti našej snáď nespálené a neutopené ostanú.

XXIX

Mäkkosť v olejových perinách, priviň si ma a nepúšťaj ma.

Dýchaj teplo dvoch dychov, vnímaj tep dvoch tepov,

v tichom šeleste chladného vetra v škáre za oknom,

cíť jeho jemný závan na pokožke, vnímaj tak i moje teplo.

Dýchaj ma, celú, splynutie medzi peklom a nebom.

Horúčava v blikote mihotavých sviec,  pod dlaňami v rozkroku.

Napnuté telo sťa tetiva i poddajný had, oheň v útrobách.

Saj kvapky vína z mojich pier, jazyk poddajný v teple úst.

Prsty putujúce sladkosťou tiel, údy bolestivé v rozkoši.

Oheň v tvojich očiach i potemnený zrak, plamenným tancom buď.

Salome tancujúca, telo na tele,  vášeň v nehe, pozri sa mi do očí

a ostaň so mnou, v bolesti i nehe, láske i vášni, len tichý ston.

XXVIII

Pokojná priateľka noc, s tebou plyniem v chamtivom povetrí,

čo zdráha sa zaviať chladným vánkom omamným.

Na milého čakám, kde kroky jeho v koľajniciach kolíšu sa,

Občas rada by som vedieť chcela, s kým podáva si srdce i dlaň.

Nie spev o láske, ani rana nezahojená, šedivosť stmievania,

len tma i tak svetlom prežiarená, len duša v éteri.

Z diaľav počujem jeho smiech, i vravu, čo so mnou nechodí.

Koľko topánok obúva si, ale len jedny nosí.

Tu vyzúva si ich, v rytme noci, opar šialený vôkol nás plynie,

nie v topánkach, no v úchytku slobody, čo sa na pleciach nosí.

Nemý to sluha, či pán, kto koho v pokojnom ošiali vzal,

a kto koho vzal v poryve pod rúchom priateľky noci?

Vlny ticho narážajú o stožiar, miesto, kde si len ty a ona.

Tichý smiech námorníkov, čo dolieha z putiky v zátoke,

rum a sviece, ihrajúce vo vode svoj podmanivý ston,

lákajúc zabudnúť na prívaly vĺn, i mäso smradľavé.

Tu a tam, v prístave, voda členky obmýva, svoje nosí i odnáša,

bez opýtania, bez výzvy, sťa by chceli ju masy ovládať.

Šťastné to chvíle okamihu, kedy teplo do žíl v prístave prináša,
 milý môj... sťa slastná slaná oliva z koláča.

Tu ďaleké i blízke chvíle pri skle prežiarenom sviecami

svoje príbehy tajomná noc skryto odnáša,

len mlčky nasaje ich do útrob svojich, brašňa to prekrásna.

V bezpečí nesie všetky tajomstvá naše, i pojednávania o svete.

Žeby jej ventilácia znela v prílivoch potápajúcich ostrovy?

Či lávu prebúdza pod tlakom ich sily?

Či zem sa trasie, keď nárekov má dosť?

Či slanosť sĺz, či smiech úst, narušuje jej kolobeh?

Tu a tam, pod rytmom koľajníc, nejedna priateľkou ti bola,

je a bude, kolomaž voňavá, čím by bez nás bola...

ticho a tma.. len v súvislosti zábleskov žije.

Tak ako my, s ohňom i vodou, zemou i vzduchom.

Nič nie je oddeliteľné od tej krásy, ani od bolesti,

ktorá povznáša časom, čo veličinou jest,

čo mantinelom, ktorý sme si vytvorili.

Tu slaná kvapka z prístavu otiera sa mi o pery.

Napiť sa chcem.. nie rumu, nie vína,
hoc aj to má svoje čaro...čo pretína chuť slanú.

Tenký šat, biely a čistý, ako plátno nového príbehu.

Tu a tam, nasáva i blato, i smrť bytostí.

Pojednávanie o tomto svete, aký bol, je a bude,

a my v ňom, v diaľavách zranení, no stále čosi pokúša

odhryznúť si z olivového koláča.

Tak dajme im ho. Dajme nám ho.

Blikoce mi lampa pod oknom, ticho a vetrík nechodí,

pokojne sa na koľajach uspávajú bytostii v tichosti noci,

a my, hoc tichí sme, pripíjam v prístave na básne,

a na ilúzie noci.

XXVII

Prelet krídiel netopierích, šum v éteri,

tichá a pokojná noc ich do premenlivosti zahalí.

Čierne blany rozpínavé.

Červeňou mi tu ležíš, ničomu a nikomu nepatriaci,

tichý dych a telo Apolóna,

nahé a predsa oblečené,

len čiernymi krídlami zahalené.

Páľava sviec pohráva sa s odleskami.

Mocná túžba či pud s prítomnosťou zviazaný.

Len hodiny plynúce, minúty odbíjajúce,

sekundy rátajúce tvoj pokojný dych.

Malé mesto bytostí o dvoch neznámych.

Milenka voľne v žiari pohodená,

telá sťa by vlaky mihotavé, vo svojej zašlej sláve,

križovatky spájajúce.

Už si ma do krídiel zahalil, za pazúr vzal,

obnažené poškvrnenie v prítmí zanechané.

XXVI

Netreba mi vedieť, prečo tvoja temnota velebí moju posteľ.
Netreba mi vedieť, prečo tvoje horúce ruky prenikajú mojim telom.
Netreba mi vedieť, prečo mi srdce rýchlo bije.
Hoc mám na to odpoveď.
Nekonečne plynúce hodiny nepoznajú čas v tvojom objatí.

Netreba mi vedieť, prečo si tu a dokedy ostaneš.
Netreba mi vedieť,  kam až siahajú tvoje nekonečné hĺbky.
Netreba mi vedieť, koľko temných nocí zasiahneš môj tep.
Mám i na to odpoveď.
Nekonečnosť v objatí, spaľujúca i tíšiaca.

Neha aj bič.
Nechci odo mňa nič, hoc celá sa ti dávam.
Kotva aj kríž.
Takmer to nestojí nič.
Len tiché vzdychy v nekonečnosti,
len trochu duše prehodenej cez pelesť postele.

Nie, netreba mi vedieť... čo viem.

XXV

Oblečení a predsa nahí,
stojíme tu ponárajúc sa do seba,
ty ako zradný červený plameň,
ja ako temná modrá hlbina.
Dva živly,
navzájom s pokorou skláňajúce sa pred svojimi darmi,
ktorými oplývame ako vzduch kyslíkom.
Dýchaj ma, neutop sa,
ja budem dýchať teba a nespálim sa.
Na veky vekov vede na smiech si tu plynieme,
prepojení jemným krehkým vláknom energie,
splývajúcej do prekrásnych farieb.
Moja modrá s tvojou červenou.

XXIV

Rozbi ma ako krehkú sklenenú výplň
a potom si ma znova skladaj.
Hraj sa s mojimi úlomkami
a precíť ich hrany.
Zapichujúce sa do tvojich rúk,
nechaj prúdiť horúcu krv pomedzi ne.
Obklop ma celú a pozri sa cez ne,
tak ako sa slnko svojimi lúčmi
ihrá s jej odleskami.
Nepodľahni ale ilúzii o ich spektre.
Len skladaj a hraj sa.
Krv a pot, zanechaj na nich.

XXIII

Dýchaj ma,
dýchaj ma ako kolomaž za letného súmraku plynúcu zo železničných koľajníc,
dýchaj ma ako voňavý koláč za zimných večerov z rúk matky,
dýchaj ma ako teplú lúku za letného večera pri symfónii cvrčkov,
dýchaj ma ako zem sálajúcu hnilobnú vôňu listov za jesenného dňa,
dýchaj ma ako svieži ľadový vzduch za zimného rána, tisnúc si nos na ľadové okno pomaľované mrazom.
Neprestávaj dýchať...

XXII

Dala by som ti svoje básne, dušu ukrytú pod záštitu slov, keby som smela.

Avšak pohltila ich noc, tma, ktorá mi obopína hnáty môjho strádajúceho tela.

Bytosti túžobne rozpálenej, nocou pohltenej, v hodinách večných plynúcej,

nad ránom  za spevu vtákov upadajúcej do svojich ďalších svetov .

Vtáky sú slobodné, ako moja duša,
ich symfónia sa usádza na mojich ťažkých viečkach, ktoré sú strážcami jej zrkadiel.

Dala by som ti svoje obrazy, živé i imaginárne, bosé nohy v tráve, zanechávajúce stopu, podľa ktorej by si ma mohol nájsť ako hologram v hľadáčiku poľovníckej pušky.

Avšak zmyl ich už dážď, voda, čo sa zmiesi so slzami a odplaví všetko preč. 

Kvapka za kvapkou sa voľne kotúľa a zmýva všetky obavy z môjho horúceho tela.

Bytosti studenou vodou schladenej, rozplynutej do vody rieky večne tečúcej.

Už len para stúpajúca z môjho rozpáleného tela pod dotykmi vody ukazuje ti smer.

Dala by som ti svoje piesne, o láske, priateľstve, o lese, o večnosti, keby som smela.

Avšak stratili sa v nemote mojich úst, na mojich žiadostivých perách vydýchli svoj príbeh.

Ako para vznášam sa lesom, kde v pachu vlhkých stromov hľadám nový domov,

slnkom prežiarená, po daždi, po kvapkách, ukážem sa predsa a vytvorím nový hologram zo svojho spektra farieb, celkom nahý.

XXI

Vezmi si ma..
vezmi si ma nenútene, s pohľadom loviacej zveri.

Vezmi si ma otvorene, s dotykom nehy.
Vezmi si ma drzo a starostlivo.

Vezmi si to, čo ti dovolí dýchať
a rozvinúť tvoj živel.

Vezmi si ma..
Vezmi si ma prudko so silou vatry.
Vezmi si ma nežne s pohľadom srny.
Vezmi si ma bez slov.

Vezmi si to, čo zrkadlí tvoju dušu
a neľakaj sa.

Vezmi si ma...
Vezmi si ma ako melódiu vetra.
Vezmi si ma ako tichú podstatu vody.
Vezmi si ma ako búrlivý plameň.
Vezmi si ma a nepýtaj sa nič.

Vezmi si to, čo tvoja duša pýta
a  zabor svoj pohľad do môjho vnútra.
Len tak...

XX

Nepýtaj sa, nikto sa nepýta.
Stojíme tu nečakane, so slovom, energiou, pohľadom,
tvárou v tvár zázrak okamihu vrastá sa do tela.

Nepýtaj sa, nikto sa nepýta.
Zovieraš ma do náruče a jemne hľadíš po tvári,

naše srdcia sa zdráhajú zažiariť.

Nepýtaj sa, nikto sa nepýta.

Tisneš mi horúci bozk na čelo,
prečo, rada by som vedieť, ma tvoje vnútro zazrelo.

Nepýtaj sa, nikto sa nepýta.

Berieš ma za ruku a zvliekaš môj krehký šat,

si zázrak, duálna duša, či kat?

Nepýtaj sa, nikto sa nepýta.

Ležím bez hanby, koža zodratá,

Nezmeň sa prosím na brata.

Nepýtaj sa, nikto sa nepýta.

Stojíme tu zrazu cudzí, len srdce odvráva,
kto už len zranenia poráta.

Nepýtaj sa, nikto sa nepýta.
Zbohom mi tíško dáš?
Či predsa sa opýtaš?

XIX

Kto raz krásu ochutnal, toho sa dotkla láska.

Skrytá v pohladení matky, hoc strápená občas býva,

v dlaniach milenca, čo opúšťa rozohriatu posteľ.

Tam, v detskom úsmeve, občas pokropenom slzami.

V stromoch ukrytá premenlivosť neuchopiteľná,

vo vetre, vo vlasoch, v lístí, vo vode,

pre jej pominuteľnosť v okamihu tak jedinečná krása.

Gary Moore, med a chilli,

ochutnávaj po dúškoch slastnú krásu bytia.

Len tu a teraz, ti zašeptá vietor do ucha to, čo duša tuší.

Poď so mnou na okraj priepasti a dýchaj a volaj do vetra svoje meno,

nech sa vryje do mohutnej skaly ako večné memento.

Drž ma za ruku a plyň so mnou v tej kráse.

Nech prenechaná je jej stopa v jedinej slze.

XVIII

Cyklicky vzaté, časom si plynieme, tam i späť.

Len jemná slučka ostane po nás,

ako dotyk labutích krídel na vode,

čo sčeria ju svojou prítomnosťou.

Sedím tu, pod starým stromom s vetvami skláňajúcimi,

sťa by chceli letmým dotykom splynúť v mojej duši.

Sedela som pod ním vtedy, teraz a aj potom budem.

Prítomný tvoj tieň so mnou hľadieva do diaľav,

šepkajúc s listami tichú pieseň časom menlivú.

Ako si ma za ruku chytil, v prítmí noci, pod ním,

i ako si ju púšťal z tvojich dlaní, bez neho.

Tichý svedok našich duší, koreňmi sa v nich pohráva.

Dve duše, jeden strom,

len čas s vetrom nespútaným,

len čas s vodou plynúcou,

len čas s dotykom krídiel labutích.

XVII

Zradné pery Mefista,

škodoradostná intervencia,

sluha či pán?

Ohnivý aspekt krvavého živlu,

žiara slnka na tele,

krídla čerňou sfarbené.

Podmanivý jazyk Morrigan,

temné hĺbky prízrakov,

voda či chrám?

Vrana na hladinu sadá,

pokoj i chlad v páperí,

krídla jej krídlami zahalí.

Sladká medovina Valhaly,

opaleskujúca v ohni žiarivom,

pi svoju žiaru z mojich úst.

Krvavý mesiac na hladine ukrytý,

čierna zbroj a kopija statná,

zahaľme sa v temnom páperí.

Nevyspytateľný Ragnarok,

oheň a očistenie čaká,

v sile padlých dní.

Dva živly v zvieratá premení,

ochutnávajúc božský pokrm,

odíduc nasýtení.

XVI

Bojovník, s vlkmi v lese ukrytý,

pochabé skúšať ho uloviť,

ak nechceš byť lovený.

Stopy pravidelné a predsa mätúce,

vo svojej podstate neuchopiteľné.

Teplá krv či teplá srsť,

nechci ju piť z mojich úst.

Len jemne ťa lonom zahalím,

kde pálčivá bolesť snúbi sa s opojením.

Veleb môjho divokého ducha,

hoc zdá sa byť baránkom v rúchu pochabým.

Vnímajúc neviditeľné,

inštinktom poháňané,

v teple krvi pod srsťou ukryté.

Navždy nevypovedané...

XV

Zabor si prsty do mojich vlasov,

nadýchni sa mojej vône
a okús moju horúcu tvár.
Zasyp ju nežnými bozkami
a drž ma pevne, nech v tom ohni nezhorím.
Ohýbaj moje telo ako poddajný jarný vŕby prút,
oviň si ma a nechaj šľahúne prenikať do tvojho tela.
Sladká bolesť zabára tvoje prsty do pokožky

s rastúcim prílivom moci.
Oheň horí, spaľuje šľahúne v tebe,
a vo mne tvoje ruky.
Z vášnivých pier sa rinie tenký cícerok krvi

kropiaci teplom tvoju hruď.

Nechaj ma v ohni zabudnúť.

XIV

Dvíha sa a klesá tvoja hruď.

Sviecou ožiarené mužstvo, duša nepokojná.

Krížnik vzácnych morí neprebádaných.

Zradný svit v pohári nedotknutého vína.

Nevypovedané a predsa povedané.

Nepoznané a predsa známe.

Magická podstata skrytá.

Nočná obloha svetlami pretkané divadlo hrá.

Tichý bzukot lámp, krídla nočných môr lapené.

Smrtihlav v ohni, nemý hrdina šepotavých blán.

Mesiac v kolomaži vyliaty na koľajniciach.

Škvrna žiarivou farbou posiata.

Svetlá tmou zahalené.

Príbeh trčiaci  zo stránok ochytaného papiera.

Tuš z básnikovho pera v kvapke letného dažďa.

Metafora skrytých slov o bradlo skaly triešti sa.

Odraz duše zachytený v šošovke hologramu.

Dvíha sa a klesá tvoja hruď.

XIII

Ilúzia spomienok, vytesnená a dokreslená realita.

Vidíš tu žiaru na vode, kde sme spolu stáli pri lávke zradnej?

Zmok vycerený svoje ruky vzpína k nej, úder tepu stráca sa v tme.

Temno tvoje v hladine temnej sa odráža, žiarou zaplavené.

Tisnú sa prsty v prstoch,  odraz samého sám sa ľaká.

Vidíš moje plavé vlasy vo vetre nočnou meluzínou pretkané?

Veterný démon svojím dychom plazí sa pomedzi ne.

Tvár nehybná týči sa k nemu, z líc si berie všetok strach.

Tisnú sa dlane v dlaniach, v očiach diaľava pokojná.

Vidíš tie čierne krídla medzi konármi mesiacom ožiarené?

Chors tam nad jazerom oblizuje šľahúňmi dve duše.

Rozpálené telá zimou chladené, havran čiernymi krídlami halí.

Tisnú sa telo na telo, dve duše v tmavom opojení.

Vidíš moje srdce naložené vo víne opaleskujúcom v žiare sviec?

Sladká krv lepkavá sťa miazga v jazvách stekajúca v útrobách.

Temno moje v hladine červenej sa odráža, tmou pohltené.

Tisnú sa pery na pery, dva jazyky čo lížu svoju slasť.

Spomienky sťa príbeh mystický, nevytesnený a nedokreslený. 

XII

Puklina tmavá, živlom otvorená, mocná sila neviditeľná,

ťaháš ma k sebe, ruky ku mne plamenné dvíhaš.

Kto si, tvár, čo i za zavretými očami blčia jej oči.

Silné údery tepu v temnote, hudba nepozemská.

Skrývaš v sebe horskú pláň, ľudskou nohou nepoznačenú,

praskot starých stromov, vetrom i ohňom ošľahaných,

mesiac vo vode, slnko za bralami nevyjdené.

Skalu vlhkú, slzami i bolesťou bytostí kropenú .

Kde ste boli, ruky kolísavé, keď trhali ma na kusy.

Časti mojej duše teraz v podzemí skryté sú,

uhoľnaté koláče, trpko sladké i horké.

Celú ma volajú, na pekáč, ruky plamenné, oči blčiace.

Vôňou po vanilke obmäkčiť ťa treba?

Ukázať ti to čaro krás, kroky moje blúdivé v rákosí?

Či slnečný lúč v lenivom ráne bijúcom do očí?

Tvár temná, odraz mojej duše, náhlivé kroky máš.

Kone čierne, srsť sťa eben leskom vyleštená,

neviditeľný koč už ťahajú, pre mňa.

Pod dupotom kopýt nárek všetkých bytostí.

Nie však nimi spôsobený. Len ozvena to do rytmu sa dvíha.

Sladká agónia, sestra moja i priateľ dlhoveký.

Kde sa anjeli podeli, v radosti zatratení.

Sviec plameň, ako tvoje oči, nemá tvár, blčiace oči.

Červeň z vína, miazga ohnivá, zlíž si ju sama.

Vezmi si ma celú, hoc duša moja nikomu nepatrí.

Ruky tvoje, hnáty obnažené, kosti nahé, tvoja som.

No i tak tu kusy ďalšie zanechám, tak ako prehnité koláče u teba.

XI

Mohla by som čakať, ale na čo, keď všetko plynie okolo mňa,

zvony bijúce, čas ničím je, len uzlíkom samozvaným na slučke lana,

ktoré vedome si obkrúcajú bytosti okolo tepny miznúceho blaha.

Stretania i lúčenia, časom neplynúce, len v mysli strádajúce.

Okamihy miznúce i stávajúce, ako piliere časom ošľahané stoja tu,

prvé ochutnanie šťavy z pier, nad nami v tme skrytý netopier.

Dotyk nehy i smiech v opojení, slastné víno zradné je.

Mohla by som spievať, ale načo, keď meluzína vo vlasoch rozpovie príbeh.

Koľaje sťa rovnobežky, kolomaž i veky zastarané, predsa nový dej,

pohyb vetra zastal na okamih, ilúzia času, objímaj ma len.

Vo vozni, v posteli, v éteri, všade tvoja som, bezčasový blen,

i keď láskou prerastený, kto komu je parazitom, čas ako sen.

Mohla by som rozprávať, o mori, o horách, o skalách, o láske,

rozprávkar s mihotavým pohybom zreničiek, knôt sviece dohára.

Dym plynie, noc tmavá, dám ti napiť z môjho pohára.

I z úst púšťou občas vyprahnutých, i z duše ako z jazera.

Hodiny plynú, čas odsýpa svoju púť, dovoľ mi k tebe sa privinúť,

liana  stromoradím vekom zvráskaveným, sťa nová miazga neustále plynie,

slučke času na smiech... či čary, či vek?

Och, mohla by som kolobehom zvať tento príbeh ...

X

Sťa kvílivá víchrica v koži zakliata tvoj démon zdá sa byť,

most noci, opojným žalmom i krikom chceš žiť.

Čo duša tvoja tají, čo skrýva tvoja pláň,

keď tma tvoje svetlo do plášťa drzo halí

a dotýkaš sa ma slovom plamenným.

Sťa uhoľ potemnený tvoj hlbočinou páchnuci zrak,

Achillova päta, havran biely, z krídiel vrak.

Čím poláskať tvoje zúbožené pery,

ktoré v slasti ma často krát lapené mali

a v očiach neha, oheň i čierny temný mrak.

Sťa kaluž blatom mojim ušpinená, chvíľami kat.

Kde náplasť na tvoje perie vziať?

Keď hladiny moje čerí, voda nie je brat.

Ani sestrou nemôžem byť, hoc mnohým som,

v objatí tvojom, korene v srdci, zvráskavený strom.

Sťa slaný tok sa riniem v plynutí, éter štipľavý,

víno v žilách, jazyk škemravý, schovám v tvojom páperí.

Bolesť mi nevadí, démon v tanci ohnivom,

svetlom nocou žiari na mojej pochabej tvári.

Divadlo tieňov, štyri paže v jednom objatí.

Temnotu poláska i dušu na chvíľu napraví.

IX

Svetlá, občas mihotavé, za oknom sviece starých lámp,
vzdych, mocná kopija blesku pretína dej.

Či maličkí sme tam, za oknami, s veľkými príbehmi,

uprostred tmy, nebo prežiarené, špina v duši umiera.

Silou dažďa zmýva jej starý šať, kožou vlhkou sa prediera.

Ohnivá čiara bielu hustú oponu vyšíva, stojím pred tebou nahá,
celou silou priama mokrá spúšť moje póry obmýva.

Až zaboríš do mňa svoje dlane, nech špina s tebou nehrá sa.

Až opäť napiješ sa z mojich pier, čerstvý vietor zavanie tvojimi údmi,
plameň tvoj osvieži vlhká kvapka blýskavá.

Dýchať ma budeš, sťa omamný vzduch po daždi,

hoc zlomocný priateľ pošpiniť nechá naše kroky.

Čokoľvek cítiť budeš, len dýchaj vo mne odpoveď.

Nechaj blesky znieť, naše živly oheň vo vode,

príbehy za oknami, mihot divadla sviec na tele.

Nahá tu ležím, ako som, nedokonale dokonalá, ako sa cítiš?

Hrmot za oknami, hrmotom v srdci občas zaznieva.

Či to len ilúzia obáv  topiacich sa v útrobách.

Keď doma nie som, či ty, zaklop na dvere, otvoria sa,

i búrka len dažďom v osviežení ostane na perách.

Tancuj so mnou, v daždi, pod bleskami, i s bleskom v nás,

žiara v ňom skrytá, čo plynie pred oponou, poddajný  plaz,

za oknami, príbeh konopný, dve telá, duše čudesné.

Cícerky miazgy na dlaniach lepkavé, olejové dúhy v kaluži,

plameňom blýskavým nespálené, voňavá noc na duši.

Staré odviate je vetrom v korunách mocných vetiev,

len kropaje špinu na dlážku krivú do škár kvapkajú,

či nasaje sa do podrážok a bude putovať riečiskom zas.

Či mocnejšiu búrku to chce v nás?

Dýchať ťa budem, netreba mi dôvod, keď dôvodom si ty.

Perie tvoje ohnivé, skryť by som sa rada.

Či už čistá, či špinavá, hoc moja duša občas odvráva,

pod záštitou strachu.

Hoc občas i nahráva, a steká a plynie, ako rieka chátravá.

I ako prameň, dažďom obdarený.

Tu idem opäť, znova plyniem a tečiem, ostré hrany obmývam.

Bez hrdosti, ale s pokorou, dýcham ťa a ty dýchaj mňa,

ako všetko okolo nás. I viac.

Nech nemusím viť ako môj totemový vlk na mesiac.

VIII

Akákoľvek vnímaná som, kým, či čím sa zdám byť,

pochabé by bolo chcieť obsiahnuť ma celú.

Cestou hrboľatou i láskavou, sama vynáram svoje zákutia nepoznané,
kde prekvapená ostávam stáť.

Na chvíľu, na moment, kým a čim všetkým som?

Mnohým, ale kam až siaha moje nekonečno,

či konečné je pod šírou oblohou, nekonečným vesmírom?

Či aj ten konečný je?

Možno.. ale tak nekonečno konečná v nepoznaní i ja plyniem.

I steblá trávy vo vetre vejúce zdajú sa byť vo svojom pohybe nekonečné.
Zeleňou sprvu v rôznych odtieňoch mecú sa.

Zavrieš oči, okamih čo slnka tvár poláskaná na nich zanechá svoje stopy žltkavé,
kým hniloba hnedkastá nepoddá si ich telá.
Tie vo večnosti opäť budú plynúť, látkami v zemi plynúce, dávajúce život entitám.

I my tak ležať budeme, holé nebo nad nami, nekonečnosť v pozadí.

I voda v koryte zdá sa vo svojom plynutí nekonečná,
hoc niekedy sila jej stratená je, keď mocné sucho oprie sa,

či ľudský čin zmení jej tok. No tam, v hĺbke stále je, pod zemou,
v kolobehu vášnivom, kedy s nebom bozky dáva si.

Mračná mohutné vracajú jej silu, ako i nám naše živly.

I my tam ležať budeme, tečúca vlaha pred nami,
skrytí v rannom  vlhkom papradí.

I zem, vlhká, čí suchá, čo schová naše útroby,
plynie vekmi vekov, premenlivá, len podstata ponechaná vo večnosti.

Obnoviteľná sila, mocný zdroj,
čo zároveň s pokorou sa skláňa v posmešku skrytom,
keď nepochopená je jej sila.

Či červy zmietajú sa v nej, či v nás, bolesť pretkaná,

vo večnosti strácajú sa, dočasne pominuteľné, sťa mráz.

I tam ležať budeme, pod telami životom iným zmietaní,

nad nami vesmír, nekonečnosť na dlani.

Ľahni si so mnou do trávy, v diaľave majestátny zvon,
s cvrčkami koncert len pre nás zahrali.

Nebo plné hviezd o chvíľu nekonečnosť otvorí.

Za ruku ma drž. Šuchot lístia i spev stebiel, do uší sa zaborí.

Nechci poznať moju nekonečnosť, i tvoja je skrytá v páperí.

Ohnivá žiara končí pre dnes svoju púť, v tme zahalené telá sa túžia k sebe privinúť.
Nekonečno konečné v nemom priznaní.

VII

Nemí služobníci núkajú mi svoju tvár, ruky naťahujú ku mne,

akokoľvek znejú ich dlane, či plameňom ihravým, či vetrom šľahavým,
dažďom kropiacim moju tvár, len dlane sú to.

Dlane, čo samé nevedia, čo činia, či spália, či  mrazia,

ale neohrejú. Pár takých dlaní vystiera ku mne svoje rytiny,

čo križujú sa s blúdivými krivkami úpadku večera.

Nie lepšia chcem byť, nie horšia tiež. Som kým a čím som,

občas tým a čím, čo s tebou by plynulo v dlani.

Hoc naše dlane slobodou plynú, lampáš cestou dohorí.

Mesiac v splne chladivým ohňom ich rozhorí, telo, či pláň,

putujú dvaja milenci v odlesku jeho mihotavých brán.

Dlaň v dlani vsunutá, slepej vedme v tvár.

I pokoj na hladine, kde zmočím svoju dlaň,
realita s prúdom v pozadí, iný svet vynára sa na dlani.
Chytajú ma za ruku, žiara i klam.
Rytina nová v čiaru časom bledú sa premení.

VI

Kiež stromom by som mohla byť, korene pomaly vrastajúce,
konáre objímajúce i lístie spevom šuchotavým.

Kiež vodou by som mohla byť, pramene plynúce,

vlny hojdavé i pokojným tokom poddajným.

Kiež ohňom by som mohla byť, plamene hravé, spaľujúce,

divadlo ohnivé i krivolakým písmenom šarlátovým.

Kiež vtákom by som mohla byť, perie bezpečia objímajúce,

prelet vzduchu v povetrí i pazúrom občas zlomocným.

Kiež vlkom by som mohla byť, v divokosti zviera kráčajúce,

srsť teplom ochranná i zubom ostrým krvavým.

Ale som, čím som.. i s tým sa nachádzam a v úžasnom poznaní,
občas oblečená, občas nahá, nedbalo kráčam.

I mohla by som vlkom, ohňom, vodou, či stromom byť, i vtákom prelietavým.
Časť všetkého vo mne je.

A pritom nie som celok pozliepaný.

Hoc na kusy rozbili ma v ilúzii, len časti v slnku ihravé,

črepy blyšťavé, kúsok z pohára, kde močíš svoje pery.

Tu sedíš, predo mnou, v rytme koľajníc nespútaný,

o tebe píšem, v dyme milenec zahalený, čo stráži svoj chrám.

Načrieť dlaňou do tvojich hlbín, ohňom sa na chvíľu stať.

Či budeš so mnou tancovať v plameňoch?

Či aj v pokojnom riečisku plynúť, či stáť.

Ničím a všetkým nie som, no všetkým a ničím medzi tým obsiahnutá.

A ty so mnou, keď plamene vkladáš do útrob mojich.

Koľajníc pár, čo križovatky občas spoja.. cesta kolomažou voňavá.
I iskry z pod mohutných kovových tiel.

Príbehom meňavá, vezmi ma do perín a polož na ne v objatí so mnou svoju hruď.

Kiež by som mohla povedať, už len buď...

V

Dve liany, on a ona.. ticho a tma, hudba hrá,

opona otvorená, svetlo nemé, telá pohodené,

tu a tam, plynú v odlesku Cháronovej moci.

Nepýtaj sa, veď ani by si sa nepýtal... načo táto trápnosť noci.

Telo o telo, duša o dušu... krásny to prízrak moci,

Či odovzdania? Či pokora chýba?

Blízko a tak ďaleko si.

Úsmev vodou schladený?

Či len samým ohňom nezvládnutým?

Kameňom zveš sa..

Príbehy, temnoty, svetlo.. to, čím sa zveme,

ľahké je stavať s prvkami ilúzie, i v temnote,

vo svetle ťažšie to ide.

Netopierí chlad závanom krídiel sa norí,

vnútrom jednorožca krv a pot v deji morí.

Kde zabudnutá večnosť krás?

Dym v sladkom páperí, mihot krídiel,

oheň i smrad. Hoc necítiť ho.

Tmou v páperí noci plyniem a dýcham.

Krídla stratené, hoc mávajú biedne v ústrety noci,

bábky za oponou v príbehoch plynú,

ruky noci načahujú sa pre to.

IV

Päť  prstov, letná noha, plyniem po nej zrakom,

posledný paprsok slnka skĺzol po nej ako závoj vítajúci prízraky noci.

Päť prstov a po nich si kráča svoj príbeh príchodiace šero,
v dyme zabalené, voňavej noci idúc v ústrety.

Tu ma kolíš, na hrane súmraku, objím moje telo.

Tmou oblíž kožu moju, vsaj sa do jej  pórov

a našepkaj duši, čo sama nepriznané tuší.

Milenec v obchvate, pravica prednosti nepriznaná,

ani ľavá tvár nie je sústredená, len poznatok tichý v povetrí,

čo ledva sa hýbe chladom poddajným dúškom v parnom dni.

Tu a tam kolíšem sa, päť prstov do rytmu hýbajúc,

nedbalo na posmech v rytme tieňov a čiar,

tu a tam, kolíšu sa s telom so symfóniou v duši.

Unášaná v hravom prúde noci, čerstvý závan vzduchu,

ako nový príliv energie, do tela, do pórov, do duši.

Tiene tmavé, lampy sa ihrajú na piatich prstoch.

Lýtkami zapálené odlesky putujú, od prstov vzdialené,

šuchotom nočných živlov tvorené, stehnami zatrasú.

Nič duchaplné, žiadne vznešené slová neplynú...

Tu a tam, kolíše sa len bytie samotné, v područí škemrajúc.

Či to záchvev stebiel nocou poláskaných?

Dualita v jednote, jednota v dualite.. nestratená.

III

Hej, Miláčik, prázdny vo vnútri, hoc ohňom sálaš,

či to len zapálená žiara nemého služobníka, čo ho pod závojom dymu skrývaš?

Čo mi chceš dať, ak vôbec chceš?

Oči iskrivé, pohľad temný, úsmev Mefistov plášť odhalí.

Ak chceš, dotýkaj sa ma, spaľuj, onanuj pri mne,

odhoď nehu i zášť. Slobodu plyň s telom mojím,

dušou nahou, pazúry zatínaj.

Kde hrdinovia sa pobrali, vo veľkej koži, či veľká im je,

že v nej sú stratení?

Jeden malý leží pri mne, vypľuje ti i uhlík na chrbát.

No skús nocou sa túlať, myšlienkou vlastnou byť,

i vnútrom neprijateľným, tak ma spáľ.

Samotný oheň je živel, nie to, čo s ním porábaš.

Nahá hruď zmietajúca sa v povetrí horúcom,

sám si ohňom, no neostaň sám. Tam...

Nemám strach.. iného sa bojím.

Dýchaj, všetko okolo seba, i mňa dýchaj,

nozdry rozpálené, drak čo domov hľadá.

Ruku láskavú, čo splynula by s neskroteným,

čo sám krotíš na úkor podstaty svojej.

Ak oheň nespáli ma, vo vode poplyniem,

čo uhasila oheň tvoj, Miláčik.

Blažené to ilúzie o šťastí.

Tak ma roztrhaj na kusy.. či nehou ďalej budeš?

Cítim, ako si ma rezal, v žiare zapálenej.

Uhlíky letmo už tancujú, nepáli ma nič.

V pokoji čakám na prízrak noci, čo odhalí nemotu sŕdc.

Hviezda na nebi, skalpel ostrý odhalí, nebom sa prevalí,

končiac v divnosti duší.

Hruď ako mesiac, čo pod záštitou plnosti stúpa a klesá,

plní sa i prázdny býva.

Na otlak nestúpaj mi, poslucháčom buď, hoc i temným,

tak rozbi tú gitaru, čo rozladené struny má.

Prázdnota taký divný symbol očistca, čo ním nie je.

Sám sa pýtaj, čo a kde je.

Prepojené laná, i ohavná púť.. v kráse zažiarená, sama,

ruka v ruke poplynúť. Komáre, čo cicajú krv,

teplo na hrudi, ošiaľ v páperí.

V závere, ticho prosté zažiari.