XVII

Až raz zabudnem, ako chutia tvoje pery,
až raz zabudnem, ako šumí tráva,
až raz zabudnem, ako ako chutí šialenosť,

až potom mi povedz... dosť.

Nie teraz, keď som všetkého plná,
nie teraz, keď mi občas stekáš po líci,
nie teraz, keď cítim každú svoju kosť.

nie teraz, keď ťa mám už dosť.

Paradox.

XVI

Ak raz prekročíš svoj tieň, môj milovaný,
dlaň v dlani, podáme životy svoje v nich,
divoké kone, biely i ebenový,
v rozpažených krídlach mocností.

Ak raz sa prestaneme opúšťať, môj  milovaný,
tak i pokoj vody a žiara ohňa v ňom,
na hladine plameň ligotavý,
v hlbočine nebesá, v úcte rozpínaví.

XV

Rozpáraj moje vnútro,
spáľ hnis a vredy, nočné mory.
zahaľ ho do krídiel havraních,
zaplň ho chutnou dávkou nehy.

Vyzleč ma z kože ulepenej,
od všetkých rúk i dychov,
krvavú červeň spáľ na nej,
modré temno na hladine, nov.

Pokoj a mráz, oheň mlčky plápolá,
voda tíši svoj tok, zamrzli ruky,
hlasy v hlave, tma a kroky,
nahá v srdci, krv tá istá.

Vášeň plynie mojim telom,
chladná i horúca, vyber si.
Ďalšia ilúzia, keď nevieš kto som.
Vo vnútri sa ťa dotýkam.

Miazga, lepkavý strom...

XLIV

Z kúta javiska duša nahá nazerá,

hodiny, týždne, dni i noci, marioneta stratená.

Nie výskot, nie úsmev, nie slzy, keď divadlo hrá,

opona spadla, bábka dušou ožila, tepom rán.

Drevený kríž a odstrihnuté nitky, javisková nevera,
srdce tlčie, v tme sa ticho a jasne obzerá.

Čím radšej sa má, tým menej jej chýba,
teplo do žíl s pokojom sa nalieva, žiadny pán.

XLIII

Svetielka sviec na náhrobnom kameni,
svetielka za rána, hmlistá obloha sa otvára.
Javisko poškvrnených duší.
Premenlivý dej, repríza sa nekoná.

Za oponou pár blízkych bytostí,
i oddelenosť sama, len spočinúť v objatí.
Radšej hnilobou životodarnou budem,
než dušou, čo stráda.

Len pod kameňom ležať nechcem,
kolobeh sa uzatvára.

XLII

Mlčky, ticho, priam nehybne, v šume hnijúceho lístia,
Veles ruky dvíha, z podzemného lesa.

Horizont lúče ohnivé ctí, hmla večer do oparu halí,
ladnosť tokov, korene chlad vlhký obmýva,
mĺkva tieseň, v duši sila plápolá.

Mlčky, ticho, priam nehybne, vo voňavom machu,
kvapka rosy po nahote steká, vlaží besa.

XLI

Jednej noci, mimikry bolestí, vôní, zvukov, farieb, duší,
kvapky z oblohy padajú inak, nechladí vietor, nemokne sveter,
jednej noci, oklieštené neviditeľnou silou, v putách tuší,
uzlíky nekonečnosti viažeme, v čase iluzórny meter.

Jednej noci, odhadzujúc kabát obnosený, som už nahá,
možno len vestu z kožušiny nosím, krídlami obťažkaná,
jednej noci zatratanie i kabát cudzí, ihrám sa s mocnosťami,
pavúci splietajú nitkami svet, láska lapená do babieho leta.

Jednej noci, voda vínom obťažkanná, plynúc bosá sama,
zvieratko lapené, dych v opare, na ramene stará vrana,
jednej noci, gitarová struna, svitať začína,
tak som si vyšla nahá, do dažďa, jedného rána...